Nejde o spor konzervativizmu a liberalizmu.
Je čoraz zrejmejšie, že ide o zrážku racionálnych argumentov ochrancov otvorenej spoločnosti a overiteľných téz s iracionálnymi dôvodmi nepriateľov slobody, rovnosti a spolupráce všetkých.
Tieto iracionálne argumenty sa opierajú o vieroučné a konfesionálne formované texty, o strach z nového sveta a iracionálny negatívny náboj až nenávistného antiliberalizmu, ktoré dialóg nepripúšťajú. Preto nie je dosť dobre možný.
Takíto „konzervatívci“ nechcú viesť dialóg. Koniec dialógu je totiž zvyčajne otvorený a to oni pripustiť nemôžu.
Záväzné, nemenné a bez debaty
Tézy o potrate, tradičnej rodine, úlohe ženy v rodine a spoločnosti či o tom, ako je to s homosexuálmi, sú sformulované pevne a nemenne.
V cirkevnom jazyku katolíkov v najlepšom zmysle slova dogmaticky. To znamená, že sú vieroučne záväzné.
Takto autoritatívne sformované tézy v prostredí, ktoré odmieta kritické myslenie a dialóg, sú nediskutovateľné. Musia sa vnútri cirkvi dodržiavať. Nesúhlas je neprípustný a potrestaný ostrakizáciou a marginalizáciou.
Poznanie spoločenských a exaktných vied sa neberie do úvahy. Vieroučné tézy rímskokatolíckej cirkvi sa následne, keď si ich osvoja politici, ideologicky posúvajú do debaty v spoločnosti a parlamente.
Začalo to jezuliatko
Prvou viditeľnou oslavou iracionalizmu bol sprievod kňaza Mariana Kuffu parlamentom so soškou jezuliatka. To malo pre danú komunitu magický a rituálny význam vstupu Boha do parlamentu. Bolo to myslené ako „posvätenie“, možno zasvätenie a očistenie parlamentu magickou silou tejto divnej procesie.
Paradoxne(?) sa to dialo v sprievode fašistických poslancov z neoľudáckej ĽSNS.
Bioetické témy či „názory“ na relatívnu vinu či nevinu Jozefa Tisa za deportácie a kolaboráciu s Treťou ríšou sú významným nástrojom polarizácie spoločenskej debaty. Tam je preto volanie po tolerancii či porozumení týchto takzvaných konzervatívcov úplne neprijateľné.
Ide totiž o názory, ktoré sa z hľadiska ľudského poznania pohybujú v rovine historických neprávd, dezinformácií a hoaxov. Nehovoriac o tzv. gender idelógii, ktorá je predpolím na pretrvávanie názorov, aké upevňujú stereotypy o postavení ženy v spoločnosti a zvlášť v rímskokatolíckej cirkvi.
Prečo sa to nedá
To je následne napojené na možné dôsledky pre katolícke cirkevné právo, keď by sa dôsledky pozmeneného či aktualizovaného učenia nutne dotkli tzv. riadiacej moci v cirkvi, ktorá je viazaná len na kňazskú vysviacku, a teda vieroučné pasáže, ktoré sa priamo premietajú do toho, ako funguje rímskokatolícka cirkev ako inštitúcia.
Takže tu nejde o spor konzervativizmu a liberalizmu. Ursula von der Leyenová je konzervatívna politička CDU a s ňou by bežný slovenský liberál v spore nikdy nebol. Viedol by s ňou dialóg. Je však úplne zrejmé, že tzv. slovenskí konzervatívci považujú CDU a CSU za liberálne strany, ktoré sa spreneverili kresťanstvu, ako ho chápu ideológovia tohto slovenského kresťanizmu.
Známym protagonistom týchto názorov nejdem robiť reklamu. O marxizme EÚ a schizme nemeckých katolíkov už písal nejeden z nich.
To len na objasnenie. Samozrejme, že všetci konzervatívci, aj tí slovenskí, si zaslúžia rešpekt. Akurát by sme nemali nechať klamať ľuďmi, ktorí si zo svojho klamstva spravili „konzervatívnu“ kariéru a živnosť. Lebo je to len predstierané, teda intelektuálne nepoctivé divadlo na zmätenie verejnosti a neraz aj úprimne veriaceho publika.
Veľká lož a strašiak liberalizmu
Toto je uhol pohľadu, ktorý by sme si mali osvojiť a o ktorý v tomto falošnom spore ide. Ide o pravdu a intelektuálnu poctivosť.
Tí, ktorí hľadajú nové riešenia dnešnej situácie, sú obviňovaní zo zlého liberalizmu. Tí, čo klamú o „včerajších“ riešeniach a zelenšom trávniku na druhej strane plota, sa hrajú na druhej strane na konzervatívcov.
Pritom ide o šíriteľov neprávd a konfesionálnej agendy, ktorá nemá okrem cirkevného učenia a mocenských ambícií ovládnuť spoločnosť oporu v súčasnej reflexii interdisciplinárneho dialógu v medicíne, genetike ani v spoločenských vedách. Mlčia o tom aj experti, ktorí sa do sporu s cirkvou nehrnú a považujú ho za dávno prekonaný.
Inde vo svete azda áno. V krajine, v ktorej platí výhrada vo svedomí na základe vatikánskej zmluvy, je to inak. Takto.
O toto tu primárne ide. Všetko ostatné sú len čiastkové klamstvá zavesené na veľkého strašiaka veľkej lži, ktorú títo „konzervatívci“ vytvorili. Oni sami pritom pohŕdajú všetkými etablovanými európskymi konzervatívcami.
Sú inšpirovaní donedávna Putinom, dnes autokratom Orbánom, ktorého stranou a štátom riadená korupcia vonkoncom nevychádza z tradičných hodnôt Desatora. O liberalizme, ktorý cielene zavádzajúco zamieňajú za liberálnu či parlamentnú demokraciu, však nechcú nič vedieť. Len ho démonizujú a ostrakizujú.
Zároveň rozpútavajú obrazoborecké ťaženie proti občianskym slobodám, feminizmu či novým aj starým menšinám. Je to podobné rozbíjaniu strojov v čase priemyselnej revolúcie a prechodu z manufaktúr na priemyselnú výrobu.
Práve preto je dnes dôležitejšie ako o konzervatívcoch a liberáloch hovoriť o perspektíve Slovenska ako modernej a slobodnej spoločnosti, alebo ako o neslobodnej a na lži a autokratickej neslobode postavenej moci klamárov rôznych odtieňov.
Nepriatelia slobody takto pripravujú cestu autokratom hnedej, čiernej alebo červenej farby. To sú tóny zla diktatúr dvadsiateho storočia dôverne známe aj na Slovensku. Preto je výber, pred ktorým stojíme, taký zásadný.
Naozaj sociálne a prorodinne. Pravdivo
Efektívne riadený štát s funkčným vzdelávaním, zdravotnou starostlivosťou, dýchateľným vzduchom medzi Tatrami a Dunajom a funkčným systémom spravodlivosti nemôže stáť na lži o tom, že liberalizmus je najväčším zlom, ktorého sa Slovensko za každú cenu musí zbaviť. Aj za cenu veľkej lži a pripustení možnosti jeho odpratávania Matovičovým bagrom alebo Kuffovým buldozérom.
Zdá sa, že krátke vytriezvenie z toho, že záchrana konzervativizmu nepríde z Moskvy, pominulo. Je tu nové náhradné a rovnako falošné riešenie. Ani kresťanský národný populizmus nebude cestou, ktorá nás privedie do „zasľúbenej krajiny“. Všetky naše rodiny si zaslúžia rešpekt, úctu aj podporu.
Hovorme si pravdu o tom, kto našu budúcnosť naozaj ohrozuje. Sú to tí, ktorí nám dnes nehovoria pravdu o našom možnom zajtrajšku. Najľahšie ich rozoznáme podľa toho, ako nám nehovorili pravdu včera či predvčerom, a nie podľa toho, či sa označujú za vládnych alebo protivládnych.
Uverejnené v denniku SME