Z teológie sa stáva kuffovská humoreska.
Text si môžete vypočuť tu alebo na mojom podcaste
Keď sa Marián Kuffa prechádzal po parlamente s gýčovou soškou Jezuliatka a kŕdlikom svojich sympatizantov aj v sprievode Milana Mazureka, ukázal, kto je jeho spojenec. Tento príbeh zo začiatku leta roku 2018 má dnes už svoje pokračovanie.
Po neoľudáckych fašistoch sa totiž do Národnej rady dostali na kandidátnych listinách rôznych strán už aj náboženskí fundamentalisti. Jeden z nich, Štefan Kuffa, tento týždeň vyzval na intronizáciu Ježiša Krista za kráľa Slovenska.
Tisova náuka
KBS napriek jemnej bratskej korekcii v oboch prípadoch zaujala nejednoznačné stanovisko. Pravdepodobne je jej zámerom posilňovať zakliate slovenské status quo. Aj slovenskí katolícki biskupi totiž pracujú so softvérom triumfalistickej minulosti, keď sa Slováci zbavovali svojich škodcov v súlade s učením morálnej teológie doktora Jozefa Tisa. Slovenskí biskupi a dekani rôznych – nielen katolíckych – teologických fakúlt nechcú prevziať akademickú ani morálnu zodpovednosť za úroveň teologickej reflexie a prežívania osobnej viery a jej vedľajších produktov na spoločenskej rovine.
Viera totiž nie je povera. Ak má teológia ambíciu byť študijným odborom s niekoľkými teologickými fakultami na štátnych univerzitách, musí sa vedieť na úrovni súčasnosti porátať s insitnými interpretáciami na úrovni hoaxov a konšpirácií.
To sa môže udiať len v transdisciplinárnej spolupráci, a nie v pestovaní exkluzívnej výnimočnosti a otrasenej pravovernosti. Replikácia insitných náboženských samoukov sa dostala preferovaním kresťanského národného populizmu na úroveň tých, čo liečia rakovinu Savom. A k tomu prispieva aj teológia, ktorá rezignuje na ambíciu byť vedeckou disciplínou a robí z nej kuffovskú humoresku.
Chrám je miestom modlitby
Tentoraz sa však už aj KBS trochu strhla. Príhovor štátneho tajomníka počas liturgického slávenia bol predsa opäť ďalej ako všetko doteraz. K výzve Štefana Kuffu na intronizáciu Ježiša Krista za kráľa Slovenska sa KBS preto vyjadrila o čosi jasnejšie. „Chrám je miestom modlitby a nemá byť priestorom pre apely, ktoré rozdeľujú veriacich. Miešanie politickej agendy s duchovným slovom vyvoláva nevôľu a negatívne reakcie, ktorým rozumieme,“ píše sa v stanovisku KBS.
Oceňujúce reakcie na toto vyjadrenie na seba nedali dlho čakať. Ocenili to aj niektoré tzv. konzervatívne médiá, ktoré ešte stále majú ambíciu patriť do slušnej spoločnosti. Prehliadli však stanovisko trnavskej arcidiecézy, kde stojí na čele pán arcibiskup Ján Orosch. Toto stanovisko bolo takpovediac „vyvažujúce“ v zmysle známeho pravda je uprostred: „Boli sme informovaní, že vystúpenie vyvolalo pozitívne aj negatívne reakcie. Obsah príhovorov je však záležitosťou každého prednášajúceho a arcidiecéza nijako nevstupuje ani do obsahu, ani do formy.“
Cirkev je dobrá, kazia jej to jednotlivci?
Verejnosť zväčša nevie, že KBS nemá v zásade žiadne právomoci a je len platformou spolupráce či odporúčaní. Nie je to nadriadený orgán trnavského biskupa. Ten si môže hovoriť a robiť čo chce, a preto to aj robí. Je to zároveň tak trochu aj reality show.
Ján Orosch ukazuje, ako sa realizuje rozšírená téza, že cirkevná náuka je vo všeobecnosti dobrá, len niektorí jednotlivci zlyhávajú. Tu by sa dalo povedať, že odsúdenie Kuffovho vystúpenia kolektívnym, ale cirkevnoprávne bezvýznamným orgánom KBS, ktorá však má v očiach verejnosti svoju váhu, tak trochu pokazil jednotlivec. A to trnavský arcibiskup či trnavská diecéza. Nie práve bezvýznamná.
Teória a prax
Čo by na to povedal František? Ten je ďaleko. Preto tu máme teóriu a prax. To však nie je celkom tak, ak vnímame, že v živote ide vždy o prepojenie a celok zvyčajného správania sa človeka, hodnôt a jeho poznania.
Nejde o to, aby veriaci ľudia reprodukovali to, čo si pamätajú z memorovania z hodín katechizmu či náboženskej výchovy. Konanie a rozhodovanie veriacich ľudí v dnešnej spoločnosti má stáť aj na humanistickom základe ako rozvinutia biblickej tradície.
Pohľad na život a pôsobenie človeka by mal byť inšpiratívny svojím „konaním“ a kultúrou. Nepredstieraná dôveryhodnosť prežívania a pocitov sa prejavuje v medziľudskej rovine tak, že okrem jednotlivca sa aj iní budú cítiť v jeho prítomnosti aj akceptovaní, aj rešpektovaní.
Túto vrúcnosť autentickej kresťanskej viery nie je možné realizovať bez empatie a takého konania, ktoré bude budovať spoluprácu a solidaritu. Biblia a jej teologické či laické interpretácie sa bez empatie, otvorenosti a spolupráce s ostatnými spoločenskými a prírodnými vedami práve takto stávajú skôr inšpiráciou pre zábavné programy ako pre seriózne debaty.
Uverejnené v denníku SME