Budúcnosť je potrebné pripraviť, inak v nej nájdeme opäť len našu nespracovanú tisovskú minulosť.
Konferencia nemeckých katolíckych biskupov vydala dokument o pôsobení svojich predchodcov v druhej svetovej vojne. Identifikovala v ňom v postojoch katolíckej hierarchie počas vojnového konfliktu niekoľko dôležitých momentov, ktoré prispeli k tomu, že bežní katolíci nevnímali nacizmus ako ideológiu nezlučiteľnú s kresťanskou vierou.
Nemeckí biskupi pestovali a podporovali tradičnú náuku o spravodlivom vojnovom konflikte či o legitimite štátnej moci ako vyjadrenia Božej vôle. Zásadnú úlohu malo aj odmietanie komunizmu. Vpád do Sovietskeho zväzu tak katolícki biskupi vnímali ako „križiacku výpravu“ a boj za dobrú vec.
Nejednotný postup
V očiach verejnosti je aj dnes úloha biskupskej konferencie preceňovaná. Verejnosť ju často vníma ako riadiaci či koordinačný orgán katolíckej cirkvi, podobný vládam. Ale konferencie biskupov sú len poradné orgány, ktoré po Druhom vatikánskom koncile mali pomáhať pri prenášaní diskusie v biskupskom zbore na lokálnu cirkevnú úroveň. Ich úlohou však nie je vnútiť lokálnym rímskokatolíckym spoločenstvám to, čo sa deje na národnej či univerzálnej úrovni.
V čase druhej svetovej vojny bola koordinácia spoločného postupu biskupov rádovo nižšia. Nemeckí biskupi vnímajú aj tento moment ako jeden z faktorov, keď sa inštitucionálna slabosť biskupského zboru podpísala na nejednotnom postupe voči nacizmu. Dokument sa nezmieňuje o konkrétnych menách s nacizmom spolupracujúcich kňazov. Historik Christoph Kösters podčiarkol, že už od roku 1940 prebiehala interná debata a zápas o to, ako sa biskupi majú voči nacistickej moci postaviť. Grémium historikov a vedcov z iných odborov z bonnskej komisie pre súdobé dejiny spolupracuje s nemeckými biskupmi od roku 1962.
Tento tím odborníkov ocenil pastiersky list katolíckych biskupov (Über die zehn Gebote als Lebensgesetz der Völker) z roku 1943, keď sa biskupi rozhodli verejne podporiť obhajobu ľudských práv a dôstojnosti všetkých občanov Nemecka. Katolícki biskupi vtedy hovorili ako lídri konfesionálnej menšiny a stali sa hlasom všetkého obyvateľstva. Biskupi Bätzing a Wilmer otvorene povedali, že tento dokument nehovorí nič o postoji biskupov k systematickému vyvražďovaniu Židov, ale nijako dôležitosť tejto otázky neznižuje.
Prítomnosť a spomienky
Dokument nemeckých biskupov vznikol pri príležitosti 75. výročia konca druhej svetovej vojny. Odvoláva sa na dokument, ktorý pri príležitosti jubilejného roku 2000 vydal pápež Ján Pavol II. pod názvom Memoria e Riconciliazione. Bol to pokus o spomienku a ospravedlnenie rímskokatolíckej cirkvi za chyby a previnenia v minulosti, ktoré sa spájali napríklad s náboženskou neznášanlivosťou, rasizmom, otroctvom či kresťanským antisemitizmom.
Na pozadí procesov, ktoré prebiehajú v Európe a sú sprevádzané radikalizáciou niektorých politických hnutí, chcú dnešní nemeckí biskupi interpretovať pomocou pochopenia minulosti aj neprípustné zjednodušenia v prístupe k dnešnej situácii Európy a jednotlivých krajín. Pomenovaním historických zlyhaní chcú nemeckí biskupi prispieť – podobne ako Ján Pavol II. – k obnoveniu a očisteniu historickej pamäti.
Biskupi počas vojny
Dokument hovorí, že nemeckí biskupi „prepožičali“ verejnosti katolícke porozumenie vojny ako spravodlivého boja proti bezbožnému boľševizmu. Tým ospravedlnili vojnové ťaženie proti ZSSR. Tým prispeli aj u jednoduchého obyvateľstva vrátane bežných vojakov k pocitu boja za spravodlivú vec. Počas vojny si aj cirkevné inštitúcie plnili svoju vlasteneckú povinnosť. Členky a členovia rehoľných spoločenstiev sa starali o ranených či chorých v tyle aj na fronte. Seminaristi, kňazi či rehoľné sestry si vlasteneckú povinnosť plnili ako členovia vojenských ozbrojených zložiek, ako duchovní alebo sanitári.
V tejto súvislosti dokument menuje vojenského biskupa Rarkowského, ktorý zohral počas nacizmu vo Wehrmachte zvlášť negatívnu úlohu. Nebol súčasťou biskupského zboru, no ako biskupský „outsider“ a národný socialista sa snažil náboženské a duchovné cítenie vojakov mobilizovať v prospech vedenia Wehrmachtu.
Ponaučenie pre budúcnosť
Nemeckí biskupi vnímajú aj dve rôzne cesty k pohľadu na minulosť, keď sa napríklad Jednotná socialistická strana Nemecka ako štátostrana NDR vyrovnávala zamlčiavaním s tým, ako sa Nemecko a ZSSR paktom Molotov – Ribbentrop podieľali na začiatku Druhej svetovej vojny obsadením Poľska.
Zároveň sa priznávajú k tomu, že nemeckí biskupi ponechali bežných ľudí osamotených v ich hľadaní a, naopak, mlčaním prispeli k tomu, že nacizmus naberal na sile. A to aj za aktívnej účasti a spolupráce kresťanských inštitúcií s nacistickou nemeckou armádou.
Preto je potrebné jednotlivé momenty dejín pomenovať a zobrať si z nich ponaučenie pre podobné situácie, ktoré sa ponúkajú ako historické paralely. Účel nikdy nesmie posvätiť prostriedky. Prehliadanie drobných kompromisov s hodnotami ľudskej dôstojnosti, slobody a demokracie podporuje nebezpečné procesy šírenia rasizmu, xenofóbie a nenávisti.
Nemeckí biskupi si priznali a uznali vinu svojich predchodcov, ktorí pôsobili počas vojny. Ako povedal biskup Bätzing, dokument je posolstvom dnešným katolíckym biskupom, aby zaujali postoj k spoločenskému vývoju v súčasnej Európe. Podľa jeho slov sa jej stav nejaví príliš dobre.
Predseda biskupskej konferencie spomenul výslovne nový nacionalizmus, antisemitizmus a podráždenosť vo vzťahoch v rámci Európy. Nemeckí biskupi na ne majú reagovať v duchu evanjelia. Priznanie viny nemeckých katolíckych biskupov za to, čo sa dialo v Nemecku počas vojny, je podľa Bätzinga predovšetkým úlohou pre budúcnosť.
Slovenské paralely
V tejto súvislosti sa nám ponúkajú slovenské paralely. Pandémia uvrhla spoločnosť do mimoriadneho stavu, ktorý „umlčal múzy“. Citlivosť voči „mäkkým“ témam vzdelávania, inovácií, kultúrnych politík či reformy systému spravodlivosti otupil strach o zdravie a životy. Operatívne sa venujeme tomu, čomu čelíme bezprostredne.
Faktom je, že kdesi na periférii dnešnej operatívy sa dostali do popredia aj záblesky budúcich konfliktov. Nový parlament nevzal na vedomie správu ombudsmanky o ľudskoprávnej situácii v štáte, ktorého pravidlá vytvára, no nemá ochotu ich akceptovať. Za bolo len 34 poslancov. Do centra pozornosti prebleskli otázky zdravotnej starostlivosti, jej dostupnosti pre sociálne znevýhodnené skupiny, nedeľný predaj či spor ohľadom toho, čo je dôležitejšie pri pohľade na zdravie či ekonomiku. Ale aj polemika hlavného hygienika o zatvorených divadlách a otvorených kostoloch.
To, že interpretácie slovenských dejín a protagonistov neoľudáckeho režimu prenecháva rímskokatolícka hierarchia historikom a nevie sa z nich poučiť, sa postupne vynára pred našimi očami. Ukazuje sa to napríklad v debatách o tom, či je v poriadku, že sa minister zdravotníctva či členovia krízového štábu majú pred zasadnutiami modliť. Alebo či pri účinnosti krízových opatrení budeme brať do úvahy aj možný účinok relikvie, ktorú do lietadla naložili podporovatelia neoľudáckej strany v kňazských rúchach.
Takto sa začína rodiť nedorozumenie, ktoré si môžeme ušetriť, ak sa pozrieme na minulosť podobne, ako to spravili nemeckí biskupi. Budúcnosť je potrebné pripraviť. Inak v nej nájdeme opäť len našu nespracovanú tisovskú minulosť.
Tisovské dedičstvo
Slovenskí biskupi sa od novembra 1989 opakovane dostali do situácií, keď mohli a mali voči úlohe rímskokatolíckej cirkvi v čase druhej svetovej vojny zaujať jednoznačné stanovisko. Treba hovoriť o príbehoch biskupov Gojdiča a Buzalku, ale aj o aktívnych členoch a funkcionároch HSĽS vrátane jej predsedu Dr. Jozefa Tisa. Aj pomenovanie prešľapov a zločinov tisovského režimu môže posunúť Slovensko k lepšiemu vnímaniu toho, čo sa deje dnes.
A čo nás v budúcnosti môže čakať, ak nebudeme vnímaví voči tomu, čo sa tu opäť aj pod rúškom pokryteckého predstierania kresťanského presvedčenia deje. Prístup nemeckých biskupov ukazuje, že to je možné. A pri pohľade na prítomnosť a budúcnosť aj nevyhnutné.
Vyhlásenie KBS k vatikánskemu dokumentu o holokauste Pamätajme – zamyslenie nad šoa z 25. 3. 1998 a Vyhlásenie KBS k 70. výročiu deportácií Židov zo Slovenska z 20. marca 2012 sa obsahovo a formálne vyjadrili k tomu, čo sa dialo na kresťanskom Slovensku počas vojny. Slabosť a dvojité štandardy pri pohľade na implementáciu týchto vecne dobrých pozorovaní KBS sa však prejavila v tom, že nevedela účinne odmietnuť praktické kroky kardinála Korca či arcibiskupa Sokola, ktorí odhalením pamätnej tabule Tisovi či relativizovaním jeho režimu vysielali presne opačné signály.
Slovenskí neoľudáci reprezentujú dedičstvo tisovského režimu. Stretávajú sa pravidelne pri jeho hroboch. Pamätná tabuľa odhalená kardinálom Korcom, zádušná omša za Tisa celebrovaná arcibiskupom Sokolom či sympózium o Tisovi organizované nitrianskym biskupom Judákom v spolupráci a za účasti dekana RKTF Thurza či kňaz Marián Kuffa v sprievode poslanca ĽSNS v parlamente boli len tými najviditeľnejšími míľnikmi inej cesty. Cesty poznania, že vyhlásenia KBS v očisťovaní a oživovaní historickej pamäti „nefungujú“. Teória a prax slovenského katolicizmu sa nevedia stretnúť s tým, čo je v univerzálnej cirkvi či v jej nemeckej časti štandard.
Štúdium Tisovho príbehu je užitočné na pochopenie patologických spoločenských procesov, ktoré otupili naše morálne vedomie do tej miery, že sa z neho časť spoločnosti stále nevie dostať. Má zmysel vtedy, keď ho budeme vedieť účinne a definitívne pomenovať ako zlo, ktorého sa nesmieme opäť dopustiť.
Inak reči o prenechávaní minulosti historikom odobrujú len tú perspektívu, ktorá vlastný blahobyt za slovenského štátu bola a je aj dnes ochotná vyvážiť smrťou tisícov nevinných spoluobčanov.
Toto je podprahové posolstvo slovenských cirkevných podujatí, kde v publiku sedia vedľa seba fašisti, biskupi a vážení katolíci a s uspokojením tlieskajú historikom retušujúcim dejiny ignorujúc vyhlásenia tej istej KBS, ktorej sú súčasťou alebo ju majú rešpektovať. A ktorá to možno nemyslí až tak vážne, že by chcela verejnosti ponúknuť také porozumenie dejín, ktoré bude prínosom pre budúcnosť. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté.