Srholcovi sa nik nesmial, že je kresťan.
Vraj sa z kresťanov smejú. To, že niektorí ľudia sú iným na smiech, nemusí nutne súvisieť s tým, že sú kresťania. Skôr to súvisí s tým, aký model kresťanstva predstavujú.
Napríklad kresťan Anton Srholec sa nikdy nestal terčom posmechu pre svoju vieru. Smeje sa niekto z pápeža Františka? Tiež kresťan. Vzbudzuje rešpekt, sympatie a obdiv.
Kde nie je debata, zostáva výsmech
Už dlhšie nudne opakujem, že to všetko treba brať vážne. Akurát, keď človek o tom začne diskutovať, býva označený za nepriateľa cirkvi a ultraliberála. Dobre, výsmech nie je riešenie. Vnímam ho skôr ako manifestáciu bezmocnosti.
Je to však dôsledok toho, že debata o cirkevnom učení vo verejnom priestore je zo samotnej podstaty nemožná. Cirkevná vierouka diskusiu nepozná a významne ju aj v akademickej oblasti obmedzuje. Preto sa teologické učilištia podobajú dnes skôr na politické školy ako na akademické prostredie.
O obsahu a forme vierouky rozhoduje cirkevná neakademická autorita a nie konsenzus, ku ktorému sa dá dospieť pomocou kritického myslenia a vecnej argumentácie.
Aj preto stále v cirkevnom prostredí existujú zakázaní autori a vysokoškolskí učitelia prichádzajú v krajných prípadoch o cirkevný súhlas s akademickým pôsobením. V Nemecku, v Taliansku, vo Francúzsku, v Česku aj na Slovensku. Môžete skončiť pred vyšetrovateľom, lebo niektorým veriacim sa vážna debata nezdá potrebná a zmysel pre humorné zveličenie nemajú.„
Úprimne si myslím, že ak pripustíme, že cirkevné učenie, ktoré vylučuje vecnú a otvorenú diskusiu, má byť účasťou legislatívnych východísk našej spoločnosti, bude to krok na ceste k nábožensky či konfesionálne zadefinovanému štátu. A to by bolo okrem iného aj v protirečení s našou ústavou.
Máme nakročené
Odkedy navštívila socha Jezuliatka v naručí Mariána Kuffu v sprievode kotlebovcov náš parlament, táto debata naberá na obrátkach. Spomínam si v tejto súvislosti na metaforu „cirkusu“, kam poslal obrazne kazateľa Mariána Kuffu publicista Michal Havran. Pokiaľ viem, prípad ešte stále riešia orgány činné v trestnom konaní.
Zatiaľ šíritelia metafor a hoaxov o liberálnom hnoji, ktorý treba odpratať zo Slovenska buldozérom či o akomsi vymyslenom „dženderizme“ sedia ako vážení poslanci v parlamente.
Dohovor Rady Európy o násilí páchanom na ženách bol „vyriešený“ tiež k spokojnosti zastavovateľov tzv. zla z Istanbulu. V horšom prípade tak dnes môžete skončiť pred vyšetrovateľom, lebo niektorým veriacim sa vážna debata nezdá potrebná a zmysel pre humorné zveličenie pri komentovaní ich konania nemajú.
A naopak. Ostrakizácia nepohodlných veriacich a rečnenie o tzv. ultraliberalizme vedú do vlády a do parlamentu.
Zvážme preto aj my, čo sa dá v tomto smere robiť, kým sa to rozbehne naplno. Toto je podľa všetkého len rozcvička. Budem rád, ak sa budem mýliť.