Prečo sa viac hovorí o Tisovi ako o Jánovi Langošovi či Milanovi Šimečkovi Sr.
Prečo generačná výmena nefunguje na ceste od autoritárskych režimov k demokracii? Určite ste už neraz zažili konštatovanie ohľadom toho, že to je už na nás mladých a že my mladí si to máme spraviť, ako chceme.
Chýba nám vedomé odovzdávanie skúsenosti reflektovaného dozrievania demokracie, úcty k slobode a jednotlivcovi. Dokonca na pozitívne vzory bez vedomej reflexie prínosu novembra 89 mimovoľne zabúdame, a preto je tu priestor pre rast „opačného“, iliberálneho vzorca.
Bez vedomej činnosti zapisovania demokratickej tradície sú pokračovatelia ponechaní napospas iliberálom, ktorí nadväzujú na diktatúry (komunistickú, ľudácku) spred roku 1989. Preto sa viac hovorí o prezidentovi Jozefovi Tisovi ako o disidentoch Jánovi Langošovi či Milanovi Šimečkovi.
Z rodičov na deti
„Nedemokrati“ sa veľmi detailne zapodievajú tým, aby všetko ostalo tak, ako si predstavujú oni. A to nielen v ich domácnosti, ale aj vo verejnom živote. A neraz sa im to aj darí.
Takto deti ľudáckych či normalizátorských komunistov – zvlášť ak z konkrétneho režimu čo i len minimálne profitovali – horlivo nesú pochodeň skúsenosti svojich rodičov ďalej. Už aj so softvérom budúcich privilégií.
Ľudia si z generácie na generáciu odovzdávajú zdieľané presvedčenia ako „svoje“ hodnoty v rodinnom či spoločenskom rámci, ako im ich život dáva zmysel. A robia to všetci ľudia. Aj tí, ktorí adorujú Tisa a odvolávajú sa na „slávnu“ slovenskú minulosť. Bez skúšky správnosti – porovnaním s rozmerom všeľudských a univerzálnych hodnôt pravdivosti, ľudskej dôstojnosti a rovnosti všetkých.
Oživenie, aké sme nečakali
Ak niekto v roku 2009 čakal, že kotlebizmus ako prvý jasný artikulovaný odkaz na ľudácky režim vyhnije, dnes vidí, že sa mýlil. Okrem toho, že zosilnel, mentálne metastázoval aj do novovzniknutých či iných vtedy ešte relatívne normálnych, normálnejších spolkov či pseudostrán.
Zistili sme, že samo od seba toto mentálne nastavenie časti spoločnosti nielenže nezanikne, ale má potenciál rásť. Z čiernych karnevalových uniforiem sa prešmyklo do oblekov a slušnejšie vyzerajúcich outfitov a preniklo do legitímnych politických strán.
Tento v tradičnom kresťanskom katolíckom prostredí dominantný prúd myslenia si idealizuje minulosť stratenej moci, štylizuje sa do úlohy prenasledovanej obete. Sám seba spája s organizovaným náboženstvom a cieľavedome podporuje polarizáciu jednotlivých táborov. Fragmentuje ich a rozkladá to, čo ešte trochu funguje.
Ide o rôzne odtiene neoľudáckej renesancie, ktoré prezentujú striedavo a na rôzne spôsoby Republika, ĽSNS a ďalší krajne pravicoví politici a političky. To sú tie metastázy toxického obsahu nenávisti k inakosti, drobných lží a neprávd.
Následne takto vytvára novú hierarchiu dobrých a zlých „Sloveniek a Slovákov“, lekárov, učiteľov, hokejistov. Otázka vnútorného kádrovania osobného presvedčenia a náboženskej viery v tomto procese zohráva kľúčovú úlohu vnútorného záväzku či morálneho imperatívu a jeho vymáhania apelovaním na kresťanskú vieru či ochranu tradície a cirkvi.
Polarizácia na pokračovanie
Polarizácia vzniká primárne medzi tou časťou „sveta“, ktorý sa nestotožňuje s ich videním a nimi tvorenými riešeniami. V tomto porovnávaní sú fundamentalistickí náboženskí aktivisti tými, ktorí stoja na správnej strane.
Následne sa polarizácia etabluje aj medzi nimi – fundamentalisticky zadefinovanými náboženskými prúdmi – navzájom. Aj preto je na stole polemika o tom, ktorá strana je „kresťanskejšia“.
Takto vnímané náboženstvo sa môže stať zámienkou aj pre konflikt, ktorý bude prebiehať na rôznych úrovniach lokálne, no bude mať globálne spoločného menovateľa a v globalizovanom svete nebude smerovať k „spontánnemu“ mierovému koncu.
Globálne zosieťované populistické kresťanstvo živené zjednodušenými náboženskými skratkami a pojmami ako hriech, peklo, skaza si osvojuje v réžii populistov veľmi efektívne stratégie v rôznych častiach Európy či sveta.
Príkladom je ruská štátna moc a jej prepojenie na pravoslávie či tzv. NO LGBT zóny v našej geografickej blízkosti či racionálne nepochopiteľný boj proti Istanbulskému dohovoru sú prvými nespochybniteľnými poslami tohto mohutnejúceho procesu.
Inštruktívny pohľad na východ
Namiesto prehliadania a spoliehania sa na to, že to zabezpečí generačná výmena, treba spolupracovať. To je cesta, ako nechať za sebou masívne a zničujúce účinky pôsobenia kresťanského národného pravoverného populizmu napojeného na ruský nacionalizmus, ako to vidíme na východ od Slovenska.
Je to dobré laboratórium, v ktorom môžeme detailne sledovať, kam nekultivovaný náboženský naratív živený nacionalizmom vedie. Preto nie je dobré ani sa z neho smiať a nebude možné ho obchádzať a prehliadať.
Náboženstvo sa na Slovensku nebezpečne politizuje, orientuje mocensky a prestáva mať so štandardným umierneným konzervativizmom, napríklad s Európskou ľudovou stranou, čokoľvek spoločné. Tento prúd čoraz bezohľadnejšie presadzuje nedotknuteľný kult svojej doktríny.
Podriaďuje mu prístup k otázke ľudských práv dotýkajúcich sa slobody, práv a dôstojnosti konkrétnych ľudí – žien, lesieb, gejov či inak veriacich. Snaha spochybňovať kresťanskú demokraciu CDU a CSU a diania v nemeckej katolíckej cirkvi sú dobrými ilustráciami tohto ultraradikálneho softvéru niektorých slovenských verejných činiteľov s prívlastkom „kresťanský“ v názve strany či inej organizácie.
Konštruktívny pohľad na západ
Sloboda musí ostať najvyššou hodnotou aj vtedy, keď prináša nečakané výzvy. Pohľad do neznámej budúcnosti generuje s vedomím poznania historických nepodarkov nádej, že sa podieľame na stavbe niečoho overiteľne prínosnejšieho.
Technologické a spoločenské fungovanie liberálnych demokracií je v školách, nemocniciach či na súdoch aj vo verejnej správe rádovo funkčnejšie ako agresívna a nefungujúca autokracia akéhokoľvek iliberálneho režimu.
Liberálnodemokratická budúcnosť nie je utopická náuka o lepších zajtrajškoch, sú to konkrétne fungujúce politiky pre každodenný život.
Uverejnené v denníku SME