Civilné manželstvo nie je sviatosť

Ľudia LGBITQ+ sa ako občania nedožadujú sviatosti manželstva.

Sviatosť manželstva je v kompetencii jednotlivých cirkví a určite nikomu, kto nie je členom tej ktorej cirkvi, neprislúcha komentovať, či má alebo nemá tá ktorá cirkev sobášiť ľudí toho istého pohlavia.

Aj čo sa týka pohľadu jednotlivých cirkví na manželstvo ako sviatosť panuje pri jeho teologickej interpretácii istá pestrosť.

Už len pohľad na jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva napríklad v rímskokatolíckom a nekatolíckom kresťanstve otvára rôzne interpretácie práva na civilný rozvod, cirkevný rozvod alebo na takzvanú manželskú rozluku.

Alebo na možnosť ženatých mužov prijať kňazskú vysviacku už len v rámci katolíckeho kresťanstva. Je to logický dôsledok rôznych tradícií a z nich sa rodiaceho kresťanského pluralizmu.

Zmluva alebo sviatosť

Je však legitímnou výzvou pre súčasný právny systém v Slovenskej republike, aby sa začal zodpovedne zaoberať tým, v akom položení sú ľudia, ktorí sú toho istého pohlavia a majú záujem založiť si rodinu a prežiť plnohodnotný osobný život aj na partnerskej úrovni.

Nepotrebujeme, aby manželstvo dvoch ľudí toho istého pohlavia bolo považované cirkvami za sviatostné. To je vnútornou vecou jednotlivých cirkví a náboženských spoločností, a tak by to aj malo ostať.

Občania Slovenskej republiky a ich zástupcovia sa následne majú právo a aj povinnosť podľa toho aj rozhodnúť, či takýmto spoločenstvám priznajú výnimky z antidiskriminačného zákona alebo sa na túto situáciu pozrú inak.

Cirkevné manželstvo ako sviatosť manželstva a civilné manželstvo ako zmluvné spolužitie partnerov sú dve rôzne veci.

Napríklad tak, či je takáto výnimka namieste. Aj s prípadnými ďalšími dôsledkami. Nedeliteľnosť dôstojnosti človeka znamená aj to. Nejde o slovíčkarenie.

Ak cirkvi a náboženské spoločnosti nepovažujú civilné manželstvo za sviatosť a teda ho neuznávajú, nie je v ceste žiadna prekážka v tom, aby sme to akceptovali a zjednotili si interpretáciu.

Cirkevné manželstvo ako sviatosť manželstva a civilné manželstvo ako zmluvné spolužitie partnerov sú dve rôzne veci. Cirkevná sviatosť manželstva v interpretácie Kanonického práva je len podmnožinou inštitúcie manželstva ako ho naša civilizácia pozná už tisícročia.

A je podľa mňa úplne legitímne, aby tieto dve formy spolužitia mali aj v právnom poriadku Slovenskej republiky svoje vlastné miesto.

Ako s rozvodmi

To vnímam ako zmysluplný štartovací bod dialógu ohľadom pohľadu aj na také formy spolužitia, ktoré sú úplne legitímne v cirkvi ale v občianskej spoločnosti sú ojedinelé a nikto ich kvôli tomu nespochybňuje.

Možno sa opýtate, čo mám na mysli? Napríklad kláštorné komunity, v ktorých žijú spoločne ľudia toho istého pohlavia. Spoločnosť rozhodnutie jednotlivcov – mužov či žien pre tento spôsob života berie na vedomie a nik ho nespochybňuje.

Naopak. Zveruje im školy, domovy sociálnych služieb či nemocnice. Zaujímavé, nie?

LGBTIQ+ ľudia sa ako občania tohto štátu v rámci slovenského právneho systému nedožadujú, aby im cirkvi vysluhovali sviatosť manželstva. Očakávajú len to, že im štát prizná tú istú dôstojnosť ako máme my všetci, ostatní, čo sme iní ako oni.

A spolu s tým aj právo, ktoré im z nej plynie. Právo uzavrieť civilné manželstvo. Tak ako priznávame napriek cirkevným normám rímskokatolíckej cirkvi ľuďom právo na civilný rozvod, hoci ho cirkevné právo nepripúšťa.

Kompetencia cirkví nad sviatosťou manželstva tým ostane podľa mňa nedotknutá. Spolu so slobodou členov jednotlivých cirkví mať na takéto postoje cirkví svoj osobný pohľad a názor.

Pôvodne uverejnené v denníku SME