Ak sa služba spravodlivosti stane len komoditou, s ktorou sa bude obchodovať ako s akýmkoľvek iným tovarom, stratí váhu akýkoľvek argument o potrebe prestať hľadať iné cesty.
Verejná správa, štátne školstvo, štátne zdravotníctvo a súdnictvo… Štyri veľké oblasti, ktoré ostali napriek deklarovanému úsiliu ponovembrových slovenských vlád nedotknuté systémovými zmenami.
Exekutíva zapojila do „reforiem“ vždy len pomerne úzku skupinu reformátorov alebo ich veľkú mala realizovať „dodávateľská“ skupina, ktorá po voľbách odišla spolu s exekutívou. Nie zriedka sa optimalizácia fungovania štátnych inštitúcií stratila v „tuneloch“ záujmových skupín
Zodpovednosť za akékoľvek straty či vždy znovu rozbehnuté a nedokončené reformy nesie, ako to už býva, vždy tá druhá strana. Príbeh nefunkčnej Generálnej prokuratúry však ukazuje, že zhoda na nevyšetrovaní a nevyvodzovaní zodpovednosti sa teší nadstraníckemu konsenzu.
Útočisko majetnejších?
V školstve a zdravotníctve sa ako vedľajší produkt nerealizovanej reformy „uchytili“ neštátne školy a zdravotnícke zariadenia. Návštevy štátnych polikliník a fakultných nemocníc si každý zdravý občan radšej ušetrí a ak sa stane ich klientom, tak sa musí oddať viere, že práve on narazí na zdravotnícky personál, ktorý napriek tomu, že ešte neodcestoval, robí svoju prácu aj poctivo, kvalitne aj na primeranej odbornej úrovni. Štátne školy sa stále snažia dokazovať, že sú schopné pripraviť dobrých študentov pre zahraničné univerzity, ktorí sa prestávajú na Slovensko vracať. Tí ostatní sa pohodlne umiestnia na súkromné vysoké školy, ktorých máme už „dosť“.
Na pracovnom trhu sa aj vďaka tomu pohybuje veľké množstvo ambicióznych mladých ľudí napríklad s právnickým vzdelaním. Hitom je aj sociálna práca, ktorá na nemenovaných školách ponúka vysokoškolský diplom ako vstupenku do „nového“ sveta, kde sa vyžaduje ako nutnosť. Ako inak – túto podmienku si kladú predovšetkým štátne inštitúcie.
Normálne je od slova norma…
Stalo sa normou, že slovenská spoločnosť si zvykla na krehkosť neformálnych kontaktov. Tá v spoločnosti, ktorej štátne inštitúcie nepracujú tak, ako by mali, ponúka ešte aspoň elementárnu záruku, že ľudia, ktorých poznáme, nám pomôžu. Protikorupčné opatrenia preto prirodzene ostávajú neefektívne. Občania predsa nemôžu spolupracovať na odstraňovaní mechanizmov, ktoré sú v ich očiach významným a často posledným funkčným nástrojom pri ceste za zdravím, vzdelaním, spravodlivosťou či administratívne efektívnym postupom pri riešení problémov.
Všetko ostatné ostáva na úrovni leštenia služobných áut aktuálnych mocipánov. Štvorročné obdobie „pobytu“ v politickej funkcii či poslaneckom kresle neponúka záruku budúceho úspechu. Preto ho treba zužitkovať efektívne vo svoj prospech čím skôr.
To, že sa toto správanie stalo normou, je výsledkom dlhoročného tolerovania zdeformovaného správania ľudí, ktorí tento systém udržiavajú pri živote.
Normálne by však bolo mať fungujúcu a efektívnu štátnu správu, ktorá za peniaze daňových poplatníkov robí to, čo má v popise práce, to čo od nej ako občania čakáme, a kompetentne rieši situácie, ktoré život v tejto krajine prináša. Fungujúce nemocnice by nás mali napĺňať istotou, že ak sa nám niečo stane a budeme odkázaní na ich služby, budeme sa môcť spoľahnúť na to, že nás ošetrí kompetentný a slušný personál. V školách by sme mali mať príležitosť stretávať učiteľov, ktorí našim deťom budú rozumieť a naučia ich to, čo budú v živote potrebovať a nebude to v konflikte s rodinnou výchovou ani s rozprávkami či univerzálnymi civilizačnými hodnotami, v duchu ktorých pravda a láska víťazia nad zlom a nenávisťou.
Pochopiteľné, a preto neriešiteľné
Spoločnosť, v ktorej sa však občania nemôžu efektívne domáhať spravodlivosti, je v patovej situácii. Súdnictvo, bezpečnostné zložky či armáda nemôžu byť na predaj. Ak sa služba spravodlivosti stane len komoditou, s ktorou sa bude obchodovať ako s akýmkoľvek iným tovarom, stratí váhu akýkoľvek argument o potrebe prestať hľadať iné cesty. Ak štát nebude schopný zabezpečiť služby, ktoré sú v jeho výhradnom poli pôsobnosti, začnú si ľudia tieto služby objednávať inde. Ešte máme v živej pamäti transparent policajných odborárov o tom, že ak ich nezaplatí štát, zaplatí ich mafia. Či sa to deje, nevieme potvrdiť ani vyvrátiť. Prezumpcia neviny je v našom prostredí nástrojom na udusenie diskusie a zastrašenie.
Mrazivý a úprimný argument dnešného predsedu vlády (pozn. jún 2013 Robert Fico), že je normálne, že solventní občania sa efektívnejšie môžu domáhať svojich práv, lebo si môžu zaplatiť lepších advokátov, je len polovicou pravdy. To, čo nezaznelo, je fakt, že solventnejší občania si takto zabezpečujú aj veci, ktoré v oficiálnej ponuke nie sú a nikdy by sa nemali v demokratickej spoločnosti stať ani súčasťou ponuky neoficiálnej. Napríklad služby štátnej správy alebo súdov.
V tesnom závese sú aj školstvo či zdravotníctvo. Tie však na rozdiel od súdnictva či štátnej administratívy nie sú výhradne v oblasti pôsobnosti štátu a tak možnosť kúpiť si tieto služby v neštátnej sfére je legitímna.
Život na dlh
To, čo by mohlo priniesť skutočnú zmenu do spôsobu fungovania verejných rezortov, ktoré ostali v pôsobnosti štátu sa politici boja realizovať. Náklady by boli vysoké a horizont zmeny by presiahol jedno volebné obdobie. Úspech by si nemal kto tesne pred voľbami pripísať. Naopak, reformy by vo fáze optimalizácie priniesli nových nezamestnaných, ktorých sa všetky vlády boja. A tak žijeme na dlh, ktorý sa ustavične zvyšuje.
Odkladanie nezačatých reforiem posúvajú celú spoločnosť tam, kde ju nechce vidieť koalícia ani opozícia. Spoločensky zodpovedné spravovanie štátu je úlohou na niekoľko päťročníc. A je zrejmé, že vyhrať voľby s programom, ktorý by mal ambíciu ukončiť na Slovensku obdobie papalášskej demokracie, nebude jednoduché.
Napríklad už len preto, lebo taká strana, ktorá by mala ľudí na realizáciu takéhoto programu, bude mať veľmi náročnú úlohu nájsť čo i len zakladajúcich členov. Fungujúce školy, nemocnice, súdy či štátna správa sú primalou motiváciou na vstup do verejného priestoru, kde sa nedá nezašpiniť. A tak sa v predstieranom pohŕdaní verejnou špinou podieľame na jej drobnom multiplikovaní a kupujeme si na dlh druhotriedny tovar apatiou či mlčaním. Všetky politické reprezentácie sú totiž napriek rozdielnej rétorike vo vzťahu k oblastiam, ktoré patria do takmer monopolnej pôsobnosti štátu, rovnaké.
Periféria fungujúcej demokracie
Je paradoxom, že demokracia len pre vyvolených kulminuje v období vlády takzvanej sociálnej demokracie. Ak si však spomenieme na obdobie konca osemdesiatych rokov, nie je to až také nóvum. Deti vtedajších papalášov dospeli a v demokracii sa zorientovali tak, ako boli zorientovaní aj v plánovanom hospodárstve. Rozdiely medzi papalášskou totalitou a papalášskou demokraciou na úrovni politických elít sú menšie, ako by to teoretici marxizmu-leninizmu odhadovali. Nihilisti dnešného stavu však tvrdia, že dnes je to horšie ako za totality. Možno preto, lebo totalita sa na nič slušné nehrala a bola preto čitateľnejšia. Dnes sa už na nič podobné spoľahnúť nedá a riziko, že nás nefunkčné súkolie štátu poškodí, je vysoké.
Predstava, že práve my narazíme v prípade osobnej potreby na tú jednu dobrú učiteľku, lekára, sudcu či úradníka sa pasívnym čakaním len vzďaľuje. Či sa tento trend podarí zvrátiť, alebo je to situácia, ktorá nás navždy odlíši od západných demokracií, už prestáva na Slovensku závisieť od voličov.
Slovensko sa potáca na periférii fungujúcich demokratických spoločností a v predizbe demokracií postsovietskeho typu. Finančné skupiny v nich fungujú ako prirodzené pokračovanie hospodársky zdatných oligarchov pochádzajúcich úplne nezakryte (Putin) alebo „inkognito“ (Široký, Lorenc) z liahne škôl moskovských spravodajských služieb, na čom už nikto nevidí nič zlé. Prirodzeným výberom obstáli tí, ktorí svoju konkurenčnú výhodu z obdobia plánovaného hospodárstva pretavili do úspešného príbehu v prostredí trhovej ekonomiky.
Osobný a verejný záujem
Kým sa najvyšším záujmom slovenských politikov stane verejné dobro, bude to ešte asi chvíľu trvať. Ide o to, či sa podarí vychovať kritické množstvo ľudí, ktoré by na takejto politickej reprezentácii chcelo vybudovať slovenskú spoločnosť a nastaviť ju ako spoločenskú normu. Dôveryhodnosť tých, ktorí sa pasujú do úlohy slušnejších, trvalo utrpela „neriešením“ Gorily a nevyvodením zodpovednosti na akejkoľvek úrovni.
S úspechom sa podarilo dokázať, že rozdiely medzi aktuálnymi politikmi sú pre verejnosť zanedbateľné. Verejnosť sa uspokojila s relativizáciou všetkého. Preto je relatívne nielen to, čo je väčšie a čo menšie zlo, ale aj to, čo je vlastne zlo a čo je dobro.
Nové tváre a dôvera
Nová generácia politikov bude preto generáciou, ktorá verejnosti ponúkne novú alternatívu. V jej intenciách bude musieť verejnosť dostať príležitosť zažiť autentické politické postoje, kde sa pravda nebude dávkovať ako komodita, ale správcovia verejných vecí presvedčia verejnosť, že normálne je nekradnúť, neklamať a netunelovať.
Vtedy sa aj verejnosť pridá na stranu tých, ktorí chcú túto spoločnosť poctivo spravovať a nielen na jej netransparentnom pozadí osobne profitovať. To, že v tomto momente slovenskej histórie ide skôr o výzvu pre časť politického spektra napravo od stredu vyplýva z toho, že práve táto časť politického spektra zásadne skompromitovala étos, ku ktorému sa síce hlásila, no nemala silu ho aj autenticky vo svojich štruktúrach aj realizovať.
Nebáť sa pravdy a nekradnúť je niekedy naozaj veľmi náročná až nezvládnuteľná úloha. No a ukazuje sa, že vyhrať súboj klamárov a zlodejov môžu len tí, čo klamú a nakradnú viac. Trochu pravdy nestačí. A zlodeji nemajú nikdy dosť. Možno je to pre niekoho náročné pochopiť, ale inak sa verejnosť unavená sklamaniami do demokratickej hry zrejme nebude mať chuť vrátiť. Politika je totiž v očiach verejnosti stále miestom, kde zápasia politici skôr o svoje preferencie ako o verejný záujem. Slovensko je momentálne rozdelené na tých, ktorí veria a na tých, ktorí nevedia, komu veriť. V tomto iracionálne zadefinovanom občianskom postoji je každý rozumný argument podozrivý rovnako ako argument nerozumný.
Noví ľudia – neobyčajní?
Nemusí to však tak ostať. Občania sa opäť raz rozhodnú byť aktívnou verejnosťou a prestanú odpúšťať neodpustiteľné používanie štátu na osobné ciele. Kedy sa to však stane, je momentálne ťažké odhadnúť. Spoločenská zodpovednosť politickej triedy za tento stav našej spoločnosti je primárna. Situácia v oblasti verejnej správy, zdravotníctva, školstva a justície ukazuje, že verejný záujem o funkčný štát je o to menší, o čo viac víťazí v uvažovaní lídrov skupinový egoizmus a občania prijmú úlohu skorumpovaných klientov. Tí vystupujú ako agenti, dôverníci či kandidáti tajnej spolupráce verejného konformizmu väčšinového vkusu.
Do akej miery na tomto stave spolupracujeme alebo nie, je dnes už otázkou občianskej statočnosti. Na začiatok obratu tohto stavu verejnej apatie bude potrebná skupina ľudí, ktorí verejný záujem ešte neskompromitovali, nebudú mať žiadne postranné ciele a predovšetkým nebudú čakať, že to niekto spraví za nich.
Verejný záujem v osobnom záujme „novej“ elity
Pod potrebné reformy sa potom budú môcť podpísať vlastným novým a dôveryhodným menom. Verejný záujem by mohol byť ich osobným záujmom. To je cesta, ako očistiť v očiach verejnosti obraz správcu spoločných vecí. Namiesto nereálnych očakávaní je úlohou aktívneho občianstva strážiť v očiach verejnosti étos ideálneho vládcu. Pre neho je v duchu politickej filozofie najvyšším osobným dobrom verejné blaho. Každodenným zadaním aktívnych občanov v demokratickej spoločnosti je tento étos chrániť a rozmieňať na drobné v záujme verejnom i osobnom.
Uverejnené v denníku SME