Lacné tvrdenia o zlom progresivizme neviem zblízka potvrdiť. Ľudia, ktorí sa okolo tohto hnutia spojili, našli progres ako najlepšie vyjadrenie toho tvorivého pohybu, s ktorým sa všetci vedia identifikovať, bez ohľadu na presvedčenie a svetonázory.
Určite sa vám už stalo, že vám niekto do očí tvrdil opak toho, čo hovoril predtým. Alebo poprel to, čo sa stalo. A následne ste sa dozvedeli, že ste to zle pochopili.
Preto som rád, keď si môžem odložiť doklad o tom, čo sa naozaj stalo. Som rád, že dlho pred tým, ako sa začalo hovoriť o tzv. cancel culture, napísal jeden arcibiskup zriaďovateľovi školy, kde som bol riaditeľom, list. A v ňom ma takpovediac z kancľa nekultúrne zrušil. Mali ma vyhodiť, lebo som „čerstvo“ odišiel z cirkevnej služby, a nemal som preto pôsobiť pri vzdelávaní mládeže.
Lebo on, z vyššej moci arcibiskup, bdel nad mravným dobrom Slovenska, na ktorom bolo podľa neho za Tisa blahobyt. Ilustratívne doložím, že tento etalón kresťanskej lásky a morálky sa za Husáka stal Svätoplukom. A ja som vo svete vzdelávania profesionálne aktívny dodnes. V rámci možností, ktoré mi dáva takýto manažment ľudských zdrojov na katolíckom Slovensku. Som na indexe zakázaných osôb. Dozvedám sa to tak, že sa prerieknu pred mojimi kamarátmi a kolegami tí, ktorí neveria, že aj ja môžem mať kamarátov.
Sebareflexia nad hrobom neznámej obete
Na stránkach konzervatívnej tlače prebehla pred pár týždňami vlnka sebareflexie. Jeden známy šéfredaktor pripustil, že nebolo celkom dobre spájať nádeje s novým a tradičnejším svetom s postsovietskym Ruskom a že nádej a svetlo z Východu asi neprídu.
Liberálov treba strpieť, lebo Putin je predsa len ako agresor a líder vraždenia a ničenia na Ukrajine pre slovenských konzervatívcov už trochu veľa. Drobnosť, že moskovský patriarcha Kirill I. rozpráva o Európskej únii veľmi podobné príbehy ako žakovský farár, unikla analytickej pozornosti remeselne zručného šéfredaktora. Pred časom ma ešte ako redaktor iného periodika vyhľadal. Vraj či je niekto – na vysokej cirkevnej pozícii – homosexuál. Lebo chcel o ňom niečo napísať, aby ho to pribrzdilo v útokoch na vtedy nový vietor v slovenských katolíckych vodách. Skúsil som upriamiť pozornosť na iné tiene rozpracovávanej osobnosti ex-arcibiskupa. Bolo to málo bulvárne.
O dialóg s konzervatívcami som sa pokúšal dlhé roky. Sám som vlastne pôvodom aj volebnými preferenciami bol dlho roky konzervatívec. Katolík, veriaci, teologicky vzdelaný biely muž, dokonca aj rímskokatolícky kňaz. Moja cesta od KDH cez SDKÚ či MOST až do PS trvala dlhých tridsať rokov. Dnes som veriaci kresťan, v katolíckej cirkvi sa ku mne veľmi nepriznávajú, do kostolov chodím inde. Mám rodinu, dve dcéry a stále sa mi nechce rezignovať na reflexiu a poznávanie sveta. A tak sa aj trochu vyvíjam. A mením a dolaďujem svoje predstavy o tom, čo je pre dnešný svet najlepšie. Som vo svete mladých a mám školopovinné dcéry. To vás núti premýšľať o svete aj z ich perspektívy. A pozerať do budúcnosti.
Svoje publicistické pôsobenie som začal ako redaktor študentského časopisu Brázda v roku 1991. Citovali nás vtedy sem-tam aj Bratislavské listy. Šéfoval tam vtedy Rudolf Lesňák. S Františkom Mikloškom som stál pred naším seminárom, keď navštívil Spišskú Kapitulu ešte ako predseda parlamentu. Eufóriu som nemusel predstierať. Myslel som to so svojou pravicovosťou aj konzervativizmom úprimne.
Aj dnes mám veľa kamarátov a známych v kláštoroch, medzi biskupmi či vysokými cirkevnými úradníkmi. Stretol som sa s nimi náhodne aj cielene. Nemám o všetkých stretnutiach listinné dôkazy. Viem, čo hovoria, aj to, čím žijú. Viem, kto má vo vstupnej hale na stene Tisovu čiernobielu fotografiu, viem, kto mi povedal, že Kotleba zatočí s tými „čiernymi“, preto je náš. Viem, že Kuffa je v očiach mnohých svätý človek. Viem aj to, že nemám písať hlúposti do SME, do toho Sorosovského média, viem, že liberálne médiá sú mainstremové a klamú. Že som ako kňazi v období päťdesiatych rokov podporovateľ potratov a nepriateľ cirkvi. Že sa nemám starať do cirkvi, ktorej som stále členom, a nemám písať o tom, ako sa to tu robí.
Každý robí chyby
Zažil som však aj iné veci. Keď mi pod tlakom udalostí vo svetovej cirkvi hovorili kamaráti a kolegovia kňazi o svojich zážitkoch v seminári, kde som chodil aj ja. Ako ich tam navádzal na čudné praktiky predstavený a oni sa dnes cítia ponížení a zneuctení tím, že sa s ním museli sprchovať a omývať mu intímne časti tela, lebo vraj on „nedočiahne“. Hej, bol trochu zavalitý a dnes už nežije. Ani biskup, ktorý o tom vedel, dnes už nežije, ani iný biskup, ktorý vedel zase o iných praktikách svojich podriadených, už nežije. Volajú mi obete, aby som to povedal za nich, oni sa boja a hanbia.
Len tak sa to nerobí. Oslovilo ma aj niekoľko žien s tým, že v jednej nemenovanej katolíckej televízii sa nechali oklamať. Kňaz predstieral zaľúbenosť, vyspal sa s nimi a potom vraj ľutoval. Hovoril, ako ich ľúbil, ale chce ostať kňazom. Verili mu. Kým nezistili, že takto ich zneužil niekoľko. Komunita zneužitých je utešene početná. Lenže litera zákona je neúprosná. „Už ste boli dospelé,“ hovorím im. To nebolo zneužitie. Len ste naleteli. Nič zvláštne v tomto svete. „Hej, ale on je stále kňaz a hovorí stále na verejnosti a tvári sa, akoby nič…“. Nedá sa nič robiť. Taký je život.
Ako písať pekne o nepríjemných veciach
Neviem. Minulý týždeň bolo podľa spravodajského servisu zastavené trestné stíhanie. Spokojnosť či nespokojnosť by bola namieste, ak by dlhé vyšetrovanie a jeho „zákruty“ sprevádzala spoľahlivá profesionalita vyšetrovateľov, znalcov aj tých, ktorí boli blízko. Prešovská prokuratúra rozhodla, že skutok, ktorý bol vyšetrovaný, sa nestal. Znalci z odboru psychologického poradenstva si pretierajú oči nad tým, kto a ako písal posudok. Aj nad tým, ako namiesto jedného videozáznamu prebiehali opakované vypočúvania obete. Aj sa následnou sekundárnou traumatizáciou. Ako sa všetko dostalo do slepej uličky a obhajca sa nevedel dostať k spisu. Ako bola verejnosť dezinformovaná o tom, že sťažovateľka sa vyhýba výpovedi, hoci jej znenie už polícia mala k dispozícii.
Z dlhodobého hľadiska boli konaním a jeho zdĺhavosťou nesúcou znaky nejednej obštrukcie unavení všetci. Výpovede údajne zneužitých dievčat ostali visieť na papieri ako nesplnené fantázie a výmysly. Chlapci, ktorí svojimi výpoveďami obohatili spis ako bývalí miništranti, nič nevideli. A keďže nič nevideli, tak sa nič nestalo. Pochybnosti, neistota, bolesť a pachuť. Obete sú, nechcú sa vraj priznať. Keď vidia, čo všetko a ako sa to deje, ani sa im nemožno diviť.
Utajovanie, mlčanie, pretvárka
Lebo publicita tohto prípadu viedla k odkrytiu iného prípadu. Tam sa svedkovi prihlásili a z premlčaného deliktu sa reťazením podarilo prerúčkovať až k dnes živému prípadu. A ten svojím konaním tajili pred svetskou mocou kňazi aj biskup. Z verejne dostupných prameňov sa vynára v jasných obrysoch, ako banskobystrický biskup aj predstavený kláštora zainteresovali do prípadu kňaza zneužívajúceho mladých chlapcov aj svojich podriadených. Ťažko povedať, koľko ich bolo. Zatiaľ to vychádza na päť klerikov, ktorí vedeli o tom, čo sa deje, no prípad polícii neoznámili. Predátor sa dostal na políciu len vďaka cieľavedomému konaniu prvej obete. Dnes otca rodiny a manžela, ktorý sa cítil dosť silný, aby sa nezľakol. A dosť presvedčivý, aby inšpiroval aj iných k tomu, aby išiel za eliminovaním nebezpečenstva, čo pošpinilo jeho detstvo.
Stretnutie, ktoré bolo aj nebolo
Tých prípadov nebolo málo. Nedá sa o nich povedať nič vyčerpávajúce. Nedá sa kalkulovať a zovšeobecňovať. Dá sa však povedať, že sa tieto veci dejú. Dá sa povedať, že pápežova návšteva na Slovensku bola aj príležitosťou dať obetiam signál empatického a ústretového gesta. Aby sa stretli s pápežom Františkom. Aby sa očistil ich pohľad na to, čím je pre ne rímskokatolícka cirkev.
Konzervatívny denník Postoj priniesol správu, že pápež František sa s obeťami stretol aj na Slovensku. Vraj tajne. Bez svedkov a bez tých spomedzi obetí, ktoré o stretnutie prejavili záujem. Vybrali oni. Naozaj to stretnutie prebehlo? Veríme tomu? Poviete: Prečo by klamali? Prečo to stretnutie nebolo v spravodajskom servise a prečo nebola ani zmienka o tom, že sa konalo? Odborníčka na pomoc obetiam sexuálneho násilia uviedla vo svojej reakcii, že takéto utajovanie nevzbudzuje dôveru.
Postoj uvádza: „Na stretnutí sa zúčastnili štyri obete zneužívania a predseda Komisie KBS pre prípady zneužívania klerikmi, košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč, ktorý stretnutie inicioval, uviedol Kramara.“
V tom istom článku Postoj cituje psychologičku Slávku Karkoškovú: „Pápež František v nadväznosti na svojich predchodcov hovorí, že so zlom a s traumou sexuálneho zneužívania sa možno vyrovnať, len ak budeme o tom otvorene komunikovať. Ak v miestnej cirkvi volíme iný prístup, naznačujeme tým, aj bez toho, aby sme si to plne uvedomovali, že na otvorenú komunikáciu ešte nie sme pripravení.“
Odborníčka si podľa Postoja myslí, že o stretnutí pápeža s obeťami bolo možné informovať aj v čase návštevy, a to bez toho, aby bola ich identita odhalená. „Načasovanie i spôsob zverejnenia, ktorý sa napokon zvolil, vzbudil v mnohých ľuďoch zmiešané pocity a otázky. Mnohé obete a ich blízki, ale aj ľudia z pomáhajúcich profesií to mohli vnímať ako signál, že túto tému považuje slovenská cirkev za marginálnu. Mrzí ma, že takýmito signálmi, hoci neúmyselne, ale predsa reálne, prehlbujeme obetiam rany.“ Slávka Karkošková okrem toho, že je odborníčka v oblasti psychológie, je aj teologicky vzdelaná a je aj veriaca. Osobne sprevádza viaceré obete zneužívania.
Konzervatívna investigatíva o témach utajovania a netransparentného riešenia tohto citlivého problému slovenského kresťanstva je veľmi zdržanlivá. A pritom by bolo o čom písať, sám som sa o tejto téme pokúsil niečomu pomôcť. Osočovaniu a útokom som sa, samozrejme, nevyhol. Možno bude príležitosť sa k tomu raz vrátiť. Ostáva stále otázkou, ako písať príjemne o nepríjemných veciach.
Dáta, zážitky, skúsenosti
Mohol by som v písaní na túto tému pokračovať dlho. Zážitkov je veľa, štatistika a verejne dostupné dáta podložené svedectvami chýbajú. Ľudia sa boja. A áno, ani ja nechcem ublížiť údajným páchateľom, no nechcem ani ponechať v ponižujúcom mlčaní obete, ktoré nevedia, na koho sa majú obrátiť. Viem povedať len toľko, že nedá sa umyť a nenamočiť. A že „protistrana“ v dialógu sa bude brániť aj za cenu podpásoviek. V takom prípade stačí povedať, že pokušenie ísť za hranicu korektného hľadania pravdy je veľké. A v dialógu konzervatívnej väčšiny s človekom, ktorý bol konzervatívec a dnes je progresívec, je ťažké tomuto pokušeniu odolať. Zvlášť ak a o to ani nepokúšate a skáčete hneď k predčasným záverom a škatuľkovým sylogizmom o odpadlíkoch a heretikoch.
Cancel culture
Konštatujem však, že cancel culture som na Slovensku v dialógu s konzervatívcami zažíval v rôznej podobe práve z ich strany. A dodnes neraz zažijem, ako mi kdekto búcha o hlavu moje liberálne či progresívne pohľady a názory na školy, cirkev či spoločnosť.
Ako ten, kto je údajne proti cirkvi, proti Bohu a proti kresťanstvu, mám byť ticho. Som však veriaci človek. Nie som ani proti cirkvi, ani proti Bohu, ani proti kresťanstvu. Som len proti pokrytectvu a pretvárke. Platíme zaň podľa mňa privysokú cenu.
Niet totiž väčšej lži ako tá veľká konzervatívna lož o tom, že najväčším nebezpečenstvom dnešného sveta a Slovenska je vymyslené strašidlo akéhosi progresivizmu. Ten stotožňujú s prázdnym komunistickým pokrokárstvom a päťročnicami. Mierovými kňazmi či Pacem in Terris. S akýmsi euromarxizmom, so zlou Európskou úniou, zlom z Istanbulu či s nadprávami LTBGQ komunity a genderovej ideológie.
Píšem o tom, čo poznám z prvej ruky. Ale niekoľko ďalších ľudí by mohlo písať svoje príbehy o tom, ako ich tradičné konzervatívne kruhy umlčali a aktívne zrušili ich profesionálne pôsobenie a usmernili ho tak, aby dotyční mlčali. Tajomný vplyv sietí kresťanských krúžkov je mimoriadne efektívny. Dokonca je vyňatý aj z antidiskriminačného zákona. Cirkev môže bez jeho porušenia konať aj tam, kde pôsobí vlastne na štátnej pôde. Stačí, že sa katolícky kňaz ožení, otvorene sa prizná k svojej homosexualite alebo podporí ako heterosexuál zápas LGBT menšiny za svoje práva. Veľmi rýchlo sa z docenta teologickej fakulty stane nezamestnaný. Cancel culture v súlade so zákonom. Keď už píše niekto o neokolchozníkoch, nemal by zabúdať ani na neoinkvizítorov. Tí majú na svojich pažbách oveľa viac zárezov. Môžeme zostavovať spoločne menoslov. Rád pomôžem. Na jeho čele nie sú malé mená. Tonko Srholec je už mŕtvy, Robert Bezák sa stará na nútenom dôchodku o svoju mamku.
Boj proti liberalizmu to bol vždy
Mimochodom, bolo to v zime v roku 1990 na slávnostnom obede v Prešove. Už vtedy arcibiskup Sokol so zdvihnutým prstom hovoril, že si vezmeme nemecké marky, ale nechceme nemeckú teológiu. Že liberalizmus musíme zastaviť. Ako študent som sa na to díval s rozpakmi. Sokol mal vtedy asi toľko rokov ako ja dnes. Že ho vyboxujeme na našich hraniciach so západom. Jeho veľkým vzorom bol viedenský kardinál Groer. Jeden z prvých usvedčených predátorov odstúpil po svedectvách jeho obetí zneužívania na stredoškolskom internáte. Tam pôsobil ako kňaz. Kardinála Groera som stretol osobne. Aj kardinál Bernard Law v Bostone mi v roku 1998 podal ruku a bol som aj jeho hosťom v reštaurácii Pier 4. Aj títo páni sú už po smrti. Law sa skrýval pred americkým súdom v Ríme. Aj on „utajoval” a kryl predátorov.
A ja dnes vidím, že generačná výmena, o ktorej vtedy moji mladí učitelia snívali, sa nekonala. Väzni z Jáchymova ako profesor Hanus či profesor Zveřina, ktorých som ako gymnazista so zatajeným dychom na fare v Batizovciach u Janka Magu počúval, to predvídali. Vzdelanie a odvahu byť cirkvou vnímali ako niečo, čo sa nám krátko po Nežnej revolúcii malo zísť. Zišli by sa nám aj dnes. Vzdelanie a odvaha byť ľuďmi nám chýba.
Víťazstvo je vraj ich
Iný redaktor Postoja niekde na konferencii v Prešove na gréckokatolíckej fakulte hovorí stále o akomsi vydestilovanom strašidelnom liberalizme a progresivizme ako nebezpečenstve, proti ktorému bude potrebné bojovať. Text je to dlhý a sebapresvedčujúci. Vrcholí konštatovaním o tom, že víťazstvo pripadne im, pravým kresťanom. Doslova napísal: „Víťazstvo je naše.“
Aj iný redaktor Postoja pokračuje v naratíve, v ktorom je opäť jasné, že ani po ukončení spolupráce s Dagom Danišom nedošlo v konzervatívnom tábore k precitnutiu. Malá vlnka sebareflexie v Postoji nezasiahla Štandard, Do kríža si ide svoje a pani poslankyňa Záborská si nič ani nevšimla. Ide hlasovať proti odbornému usmerneniu Ministerstva zdravotníctva pre tranzície. A Vladimír Palko pre to isté usmernenie už opäť volá na poplach a chce, aby kresťania odvolali ministra zdravotníctva, hoci aj s fašistami. Ako vtedy, keď si ako hlavný referujúci kampane Zastavme zlo z Istanbulu na striedačku podával mikrofón s Mariánom Kuffom.
Vieme, ako to pokračovalo a ako konzervatívne blúznenie pribrzdila až ruská vojna na Ukrajine.
Nuž takto tu ja pokračujem vo svojom „dialógu“ s konzervatívcami. Tisovo heslo bolo vraj Nahor a napred. Inými slovami dopredu. Snažiť sa dnes o technologický, spoločenský, teologický či politický progres je na Slovensku nebezpečné. To, do akej miery to súvisí s neochotou počúvať a hľadať pravdu, je príznačné.
Ak na čele slovenského parlamentu stojí mnohonásobný otec detí s desiatimi mamičkami, ktorý sa dostal podvodne k svojmu akademickému titulu, nemôže byť výrečnejšieho príkladu katastrofickej krízy autority a líderstva. Nedávno ešte predseda vlády a dnes už len predseda najsilnejšej politickej sily je tiež plagiátor s falošným titulom. Sú to jednoduchí zlodeji duševného vlastníctva. A majú stále svojich voličov. Minister školstva je za nimi v tesnom závese. Úcta k pravde, poznaniu a múdrosti však vyzerá inak. Konzervovanie lži o svete a o živote nemôže byť tým hlavným posolstvom, s ktorým tu ostaneme na troskách našej budúcnosti vo svete včerajška. Lož a pretvárka predsa nemôžu byť niečím, čo tu zvíťazí.
Vidím to zblízka
Lacné tvrdenia o zlom progresivizme neviem zblízka potvrdiť. Ľudia, ktorí sa okolo tohto hnutia spojili, našli progres ako najlepšie vyjadrenie toho tvorivého pohybu, s ktorým sa všetci vedia identifikovať, bez ohľadu na presvedčenie a svetonázory. Progres nie je v našom vnímaní a práci falošnou modlou, ako ju prezentoval sovietsky komunizmus a jeho československí lokaji v päťdesiatych rokoch. Vtedy v mene pokroku k svetlejším zajtrajškom posielali do väzenia roľníkov, živnostníkov a intelektuálov. Podnikateľov posielali do väzenia alebo vyháňali do exilu ako továrnikov a exulantov, vlastníkov pôdy a poľnohospodárskych producentov ako kulakov. Nezakladali sme, ako sa nám to pokúšaju podsúvať naši neprajníci, ideologickú progresivistickú stranu, ktorá v mene pokroku všetko tradičné a overené slepo ikonoklasticky odmieta.
Pri pohľade na dnešnú slovenskú spoločnosť vidíme, že potrebujeme spraviť krok dopredu k digitalizácii škôl aj štátnej správy, dopravy, verejného života či výroby. Potrebujeme modernizácie pri práci s energiami, v stavebníctve, v národných parkoch a nové poznatky potrebujeme implementovať do každodenného života.
Potrebujeme významný reštart pohľadu a starostlivosti štátu o vzdelávanie. Učiteľské povolanie a univerzita musia objaviť lásku k poznaniu a múdrosti a prekonať prázdnu titulomániu. Sociálne rozdiely sú dnes podľa dostupných dát najväčšou bariérou pri prístupe ku kvalitnému vzdelaniu. Tým sa konzervuje dnešný stav. Priepasť medzi tými, čo si môžu dovoliť kvalitné vzdelanie, a tými, ktorí sú odkázaní na to, čo im zvýši, sa zväčšuje. Tým sa otvára priestor pre budúce sociálne nerovnosti, nestabilitu a napätie.
Nehovoriac o zraniteľnosti tých, ktorí vo vzdelaní a vzdelávaní nenájdu nástroj na pochopenie sveta a úspešný život. Vidia v nepružnom vzdelávacom prostredí len niečo, čo so životom nesúvisí, a všetko sa aj tak musia naučiť inde. V nemocniciach aj kultúre potrebujeme pochopenie moderných trendov, ktoré našu spoločnosť ozdravia mentálne aj duševne. Budú podporou tým, ktorí chcú rásť a napredovať, aj keď telesne nie sú fit alebo slabnú. Progres potrebujú aj naše náboženské a cirkevné organizácie, ktoré v novom svete hľadajú nové odpovede na staré a nové otázky. Je medzi nami veľa veriacich ľudí z rôznych cirkví a veľmi dobre si rozumejú medzi sebou navzájom aj s ľuďmi, ktorí sa k náboženskému prežívaniu nehlásia.
Stojíme na strane slabých a vysmievaných
Nové aj staré menšiny potrebujú prijatie, porozumenia a podporu. Preto treba spraviť krok smerom k nášmu civilizačnému európskemu ukotveniu. A práve tento krok dopredu najlepšie charakterizuje slovo progres. Tento progres je krokom k budúcnosti. K Slovensku, ktoré bude súčasťou väčšieho európskeho a svetového civilizačného spoločenstva. Kde budeme s ostatnými spolupracovať pri riešení klimatických, energetických, sociálnych či kultúrnych výziev tejto civilizácie. Slovenskí progresívci vidia, čo potrebuje naša krajina. Veľa z nich to už aj dokázalo vo svojom okolí či profesionálnom živote spraviť. Preto to chcú ponúkať aj tejto spoločnosti. V spolupráci a v dialógu.
Veľká konzervatívna lož o slovenských „progresívcoch“
Viem však, že ak sa pohráme so slovami, kultúra rušenia sa tu praktizuje inak, ako o tom hovoria tí, čo o sebe hovoria, že sú konzervatívci. A z mojej perspektívy ju pestujú práve oni. Hovorím z vlastnej skúsenosti. A nechcem, aby to vyznelo, že vyplakávam. Lebo poznám zopár ďalších „progresívcov“, ktorí boli zrušení možno aj skôr, ako sa dostali k slovu. A mnohí z nich dokonca členmi inkriminovanej strany ani nie sú. Len je to taká pohodlná ideologická nálepka. Nemám ambíciu toto antiprogresivistické blúznenie týmto textom zastaviť. Len som sa chcel konečne pri tomto fenoméne trochu pristaviť a povedať, že toto všetko vnímam. A nie som sám. A je to jednoducho jedna veľká konzervatívna lož. A prečo títo „konzervatívci“ o slovenskom progresívnom prostredí klamú? Neviem. Jednoduchou odpoveďou je: lebo nehovoria pravdu. A používanie pomenovania „progresívec“ ako invektívy je veľmi nešťastný spôsob vedenia zmysluplného dialógu. A áno, trochu som to zjednodušil. Je možné, že sa v mnohom aj mýlim. Ale o tom je dialóg. Pravdu hľadá. Snažil som sa ukázať, že viac ako teória moje vnímanie formuje to, čo sa okolo mňa reálne deje. A prežité sa ako človek snažím spracovať tak, aby som tu aj zajtra vedel a mohol žiť. S tými, ktorým verím a ktorých mám rád. A v rôznej miere spolupráce so všetkými ostatnými.
Text pôvodne uverejnený v Denník N