Na jeseň to trvalo pár dní, čo rezort školstva nemal ministra, hoci víťazná volebná strana mala vzdelávanie ako svoju prioritu.
Dobromyseľné vysvetlenie by mohlo zniesť, že koalícia si na výbere ministra dáva záležať. Avšak v čase všeobecnej neistoty, informačných prestreliek, nevyberaných invektív chvejúcej sa koalície smerom na médiá a novinárov, či zmätku v hlavách a vedomí verejnosti si takýto luxus dovoliť nemôžeme.
V dobe dezinformácií na tom záleží, kto bude viesť rezort, ktorý má na starosti vzdelávanie. V polovici volebného obdobia je však „krízovo“ neobsadený rezort vzdelávania symbolickým vyjadrením vajatania a neúcty tejto koalície k múdrosti, poznaniu a otvorenému pohľadu do budúcnosti. Je to z pohľadu na svet, ktorý nás čaká, takpovediac protislovenský postoj.
Okrem funkcie je úloha ministra v rezorte vzdelávania aj symbolická. Má byť stelesnením a modelom sveta zajtrajška. Otvorená myseľ a chápajúce srdce intelektuálne zdatného a pokorného no sebavedomého človeka, ktorý si váži a stelesňuje múdrosť na prahu 21. storočia. Svet včerajška musí ako prvý opustiť práve rezort školstva a svet vzdelávania. Tam pripravujeme Slovensko na nový svet. A ten môže byť mimoriadne komplikovaný. Úcta k poznaniu a vzdelaniu sa nedá naučiť a „nadupaný“ akademik či intelektuál ešte nemusí byť zárukou takého vedenia rezortu, ktoré bude vzbudzovať dôveru všetkých aktérov vzdelávania a otvorí cestu obnove a reštartu sveta vzdelávania nielen ako svoje PR.
Človek sčítaný, scestovaný, intelektuálne aj ľudsky zrelý so schopnosťou hovoriť so školskými kuchárkami aj expertmi na AI je diapazón očakávaní a schopností, ktorý nenaplní hocikto. Takéto kritériá sme si však pre nového ministra, ktorý by mal autoritu a dôveru verejnosti aj aktérov reformy a ešte popritom aj umne manažoval zmeny vo svete vzdelávania zatiaľ nestanovili.
Naopak. Je tu veľa dôvodov si myslieť, že to práve takto ani nechceme. Vzdelanie na úrovni vedenia krajiny nevnímame ani ako osobný kapitál ani ako komoditu, ale len ako akúsi ideologickú prerekvizitu účasti na moci. Hoci formálne ho označujeme za prioritu volebného či vládneho programu. Ukázalo sa, že máme veľa konzervatívne a cirkevne schválených kandidátov. Aliancia za rodinu vie vytiahnuť za minútu z klobúka toľko kandidátov na ministra, koľko len potrebuje a ochotne ich ponúkne. Jeden nakoniec prejde. Hlavne že bude „ICH“. Ani sa tým netaja. Práca s kádrovými rezervami má na Slovensku dlhoročnú tradíciu a ľudácky aj komunistický režim ju veľmi umne používal. Avšak: Určite je dnes inkluzívnejšie hovoriť o hodnotových postojoch ako o postojoch kresťanských. Každé ideologické kádrovanie je strelou do vlastného kolena.
Zároveň treba vedieť, že v dnešnej situácii je zvlášť na Slovensku dramaticky posunuté vnímanie toho, čo je kresťanské a teda „samozrejme“ dobré. Angažovaní katolíci dnes – zdá sa – vnímajú ako kresťanské len postoje, ktoré odrážajú vieroučné a morálno-teologické učenie rímskokatolíckej cirkvi. Nevieme spoločne hovoriť o Bonhoeferovom nadkonfesionálnom alebo tzv. čistom či „prostom“ kresťanstve ako ho opísal vo svojom diele „Mere Christianity“ napríklad C. S. Lewis.
Preto sa udomácňuje nie veľmi lichotivý termín „kresťanistický“, ktorý je skôr exkluzívny ako inkluzívny. To má odlíšiť ideologické kresťanstvo od viery kresťanov, ktorí vnímajú svoju vieru otvorenejšie. Formátovanie politickej debaty takto už pár rokov pokračuje a spolužitiu rôznych ľudí na Slovensku nateraz nepomáha. Ak je niekde potrebné ukončiť a dobojovať tzv. kultúrne vojny, tak je to vo svete vzdelávania. Veda má aj svoju spoločensko-vedné dimenziu. Transdisciplinarita ukazuje hranice a potrebu spolupráce nielen v školských vzdelávacích programoch, ale aj v reálnom živote. Diskriminačné konfesionálne kádrovanie nikam nevedie. Kresťania vzbudzujú rešpekt, keď svetu ponúkajú svoje zručnosti a schopnosti. Naopak, keď sú na smiech, lebo robia niečo smiešne, je to dôvod na smiech ale aj na sebareflexiu. Hovorím to aj ja sám ako kresťan. Sebareflexia a spytovanie svedomia sa nevylučujú.
Únos „kresťanstva“ jednou skupinou kresťanov, predstierajúcou, že práve ona hovorí v mene všetkých kresťanov, je dôvodom pre rozšírenie debaty na hodnotové rámce, ktoré sú širšie ako chápanie „kresťanské“ či „kresťanistické“. Uvidíme, či sa nám to v dohľadnej dobe podarí. Zúženie debaty na čiernobiele kádrovanie zlých liberálov a dobrých konzervatívcov je príliš nebezpečným zjednodušením. Otvorenosť pri vnímaní toho, čo sa okolo nás deje, nemá predsa len ideologické ani náboženské vyznanie. A samotná otvorenosť či strach z budúcnosti nie je zárukou dobrých či zlých riešení. Ide o našu budúcnosť a o to, s akým nastavením do nej vykročíme.
Nádej a spolupráca je lepšia ako strach a vzájomné očierňovanie. Falošné referendum proti homosexuálom túto nezmyselnú vojnu proti našej budúcnosti v novom svete začalo. Treba sa vrátiť do čias predtým a zreflektovať to, či je to naozaj všetko tak, ako sa o tom hovorí v kostoloch. Zvlášť ak vidíme, že aj obrancovia tradícií sami nevedia žiť podľa svojich kritérií a tradícií a ako sa hovorí: „vodu kážu, a víno pijú“. Hovoria o rodine a vernosti, sami však nemajú ani rodinu a o vernosti konzervatívneho ocka džavoce kŕdeľ zatiaľ 12 deťúreniec s desiatimi rôznymi nemanželskými mamičkami. Dokedy budeme hrať v tejto komédii?
Pre začiatok stačí povedať, že existujú spoľahlivé podklady ohľadom toho, že vysoké percento slovenských kresťanov sa neriadi oficiálnym učením svojich cirkví ani pri pohľade na rodinu ani spoločnosť a hľadá raz úspešne, inokedy neúspešne svoju vlastnú cestu každodenným životom aj napriek tomu, čo počujú o potratoch, antikoncepcii či rozvodoch s alkoholikmi a násilníkmi v kostoloch. A to je naozaj výzva, či to je dobre alebo zle. Odpoveď je členitá. Ako kedy a ako pre koho.
Prieskum autora zadaný pre Focus, máj 2017
Skôr sa však aj „zlý“ kresťan spoľahne na kompetentného odborníka v operačnej sále či pri výbere auta, na ktorom bude jazdiť. Spravidla neskúmame, v čo naši odborníci veria, ak si robia svoju prácu kvalitne. Lojalita s príslušnosťou k ideologickému táboru či kmeňu nie je nikdy jedinou zárukou rozumnej voľby.
Hranica medzi diletantizmom a kompetentnosťou sa však nateraz stanovuje o čosi ľahšie ako hranica medzi dobrom a zlom. Zvlášť ak vieme, že geocentrická plochozem či evolúcia boli aj v minulosti skôr doménou nekompetentného ideologického konzervatívneho pohľadu na svet a vzdelávanie. A predchodcom domnelej cancel culture bola oveľa „efektívnejšie“ inkvizícia.
Po prírodných vedách stoja slovenskí katolícki kresťania pri Kopernikovskom obrate aj vo svete spoločenských vied, ktorých hypotézy vieme dnes celkom spoľahlivo aj na Slovensku overiť. Záleží na každom človeku, záleží na každej rodine. Mužovi, žene, rozvedenej či rozvedenom, chudobnom či bohatom, Romovi či neromovi, hetero či homosexálne orientovanom. Na ministrovi, rodičoch aj deťoch. A tak ďalej. A tu je tiež potrebná múdrosť, poznanie a nastavenie života podľa nových zistení. Biblia nehovorí o všetkom. Počúvajme vedu a otvorme sa pravde aj v teológii a diskusii o tom, aký je kresťanský Boh Biblie. Naozaj nenávidí všetko to, čo nenávidia naši „kresťanisti“?
Návšteva pápeža Františka nefunguje ako magické perpetu mobile. Stačí si len „prehrať“, čo všetko „nemilé“ nám uplynulých 12 mesiacov prinieslo. Musíme pre aktualizáciu jeho posolstiev niečo spraviť aj my. Samo od seba to nepríde.
Viac ako slová z volebných programov či programového vyhlásenia vlády hovoria o úcte k vzdelaniu a múdrosti diplomovka ministra financií, rodinný život predsedu parlamentu či výpovede lekárov. Alebo hybridná vojna Ruska, v ktorej už polovica našich spoluobčanov svoj boj vzdala bez boja a uverila, že Putinova lož je pravda. Preto na ministrovi bude záležať.
Text bol pôvodne uverejnený na mojom blogu