Omilostení normalizátori si vychovali generáciu mladých neonormalizátorov. Neoľudáci tiež.
Ukrajinský minister zahraničných vecí Kuleba hovorí o nevyhnutnosti deputinizácie a demilitarizácie Ruska.
Dmytro Ivanovič Kuleba veľmi presne rámcuje pokus Vladimira Putina zdôvodniť v očiach vlastnej aj svetovej verejnosti svoju križiacku výpravu na Ukrajinu. Klame už pár rokov o tzv. fašizme na Ukrajine, ktorý vyvražďuje Rusov na Kryme, v Donbase či inde. Preto hovorí o potrebe „denacifikácie a demilitarizácie“ Ukrajiny.
Timothy Snyder v tejto súvislosti hovorí o tzv. veľkej lži, akou musí populista, ktorý klame, zdôvodniť všetky svoje ďalšie malé klamstvá a amorálne konanie.
Prvou verejne opísanou identifikovanou veľkou lžou bolo vyhlásenie Donalda Trumpa, že voľby vyhral on, a nie jeho konkurent. Preto bolo možné zdôvodniť útok na Kapitol. Všetko ostatné stálo na tejto jedinej „veľkej lži“. Pokračovanie poznáme: násilie, obete na životoch a pokračujúca nenávisť.
My k tomu môžeme pridať rozvinutie tohto významu, ktoré nám ponúka slovenská realita.
Naša národná veľká lož
Niekoľko veľkých lží sa podarilo udomácniť propagande, ktorá roky zavádzala verejnosť rečami o nebezpečných židovských krčmároch, o blahobyte za komunizmu, za Tisovho režimu, o nebezpečných homosexuáloch či liberálnej hrozbe prichádzajúcej z Bruselu a zo zlého Západu.
Veľká lož o bratskej pomoci a záchrane Československa pred hrozbou demokratickej Pražskej jari sa stále teší veľkej popularite. Robert Fico ju spolu so svojou organizovanou skupinou naďalej efektívne šíri vo významnej časti verejnosti. Až kriticky veľkej časti verejnosti.
Práve preto sa normalizácia na Slovensku nikdy neskončila adresným vyvodením zodpovednosti. Osobnej, politickej ani trestnoprávnej.
Na Slovensku sa v dôsledku nedôslednej implementácie tzv. lustračného zákona studená vojna stále neskončila. Porazených nepostavili pred súd ani symbolicky. Len historici majú na toto obdobie rôzne názory.
Podobne je to s tisovským režimom, kde zodpovední tiež nechávajú veci na „historikov“. Mnohí z nich sú noví mladí historici „nezaťažení minulosťou“. A príbeh Jozefa Tisa je už len vecou názoru.
Stojí za reč uvažovať o antinormalizácii a deboľševizácii slovenskej spoločnosti. Riešenia by určite mali byť v súlade so zákonmi. Ak takéto zákony nemáme alebo sa nám zdajú neúčinné, treba na nich pracovať.
Kam nás priviedlo falošné odpustenie
Lustračnú legislatívu sme podcenili a neimplementovali. Porazení studenej vojny síce nešli k lopate, ako to skratkovito kričala nekultúrna „ulica“. Nežnosť však spôsobila, že exponenti husákovského komunizmu sa ani nepostavili pred súd, ako si žiadalo naplnenie zmyslu pre spravodlivosť. A často úplne hladko prešli do nových verejných a demokratických funkcií.
Falošná myšlienka odpustenia bez vyvodenia čo i len morálnej zodpovednosti aj s dôsledkami vylúčenia z verejných funkcií prináša dnes svoje dôsledky. Omilostení normalizátori si vychovali generáciu mladých neonormalizátorov.
O neoľudáckom doraste platí to isté. Lebo aj niektorí „demokrati“ vzali Tisa na milosť, lebo vraj „sme si ho nemali obesiť“, hovoria.
Preto by bolo dobré zvážiť, do akej miery nachádzame dnes prienik medzi ambicióznymi obdivovateľmi nedemokratických režimov, ktoré pôsobili na Slovensku v dvadsiatom storočí, a obhajcami dnešného moskovského agresora, exdôstojníka KGB.
Je historicky nevyhnutné a potrebné ich usvedčiť, kým ešte majú v rukách dymiacu zbraň. Sú ňou nenávisť, zloba a lži, ktoré tu doteraz živili a stále v tom pokračujú.
Ak si náš generálny prokurátor nevie v tejto extrémnej situácii sadnúť so špeciálnym prokurátorom za jeden stôl, asi by to chcelo v blízkej budúcnosti nového nového generálneho prokurátora.
Takého, ktorý chráni spoločnosť a zákonnosť. Nie takého, ktorý si chodí po noty do Ruska a potom podľa nich aj hrá. To je veľká lož, s ktorou by sme sa mali popasovať tu a teraz na Slovensku.
Bez deputinizácie to nepôjde
Šéf ukrajinskej diplomacie Dmytro Ivanovič Kuleba tento proces nevyhnutného zápasu s hybridnou dezinformačnou kampaňou opísal ako potrebnú deputinizáciu a demilitarizáciu Ruska. Demokratické sily sa inak ani v samotnom Rusku nemôžu postaviť do služby svojej krajiny.
Desiatky zavraždených novinárov, tisícky uväznených demonštrantov a oponentov s neistým osudom v Rusku či vo vyhnanstve hovoria svojou rečou.
Príklad Nemecka a jeho dôsledná denacifikácia a demilitarizácia po druhej svetovej vojne ukázala, že sa to dá.
Svetová verejnosť pri pohľade na tragédiu Nemecka, ktoré nedokázalo vzdorovať svojmu führerovi, prikročila k zásadnému riešeniu. Treba ho trochu oprášiť a aktualizovane aplikovať.
Pre záchranu perspektívy budúcnosti povojnového Nemecka boli denacifikácia a demilitarizácia kľúčovým opatrením. Je to aj služba civilizácie budúcnosti dnešného Putinom opantaného Ruska.
Preto deputinizácia dáva zmysel aj tu. Vnútorná sila spoločnosti a krajiny je obmedzená, ak je dlhé roky pod vplyvom toxickej propagandy a lži.
Nemusíme sa azda útlocitným čakaním dopracovať k spätnému demaskovaniu pôvodcov genocídy, ktorá sa nám deje pred očami. Na stole ležia ešte živé manuály, ako proti nim postupovala spravodlivosť v prípade zločinov Tretej ríše či genocídy na Balkáne v polovici, resp. závere dvadsiateho storočia.
Na Slovensku by sme to mohli ešte zvládnuť bez pomoci zvonku. Hodiny ukazujú najvyšší čas.
Text pôvodne písaný pre denník SME