Neprizeral som sa, keď rástol Kotleba

Neprizeral som sa, keď rástol Kotleba

Niektorým mojim kamarátom a kolegom v PS „verejnosť“ vyčíta, že sa z nich v predvolebnom boji stali len pouliční aktivisti: Že koalícia PS/S nevie, čo ešte v kampani použiť. Zhadzujú našu podpornú prítomnosť na občianskych protestných zhromaždeniach. Zažil som Mazurekovu bezradnosť v Levoči. Zažil som agresivitu Kotlebovcov v Senici. V Trnave vieme ako to pokračovalo. Aj toto je však boj o hodnotovú orientáciu našej spoločnosti a štátu.

Ja som však reagoval už dávno na tieto javy a pomerne kultúrne. Už v roku 2008. Reagovali sme viacerí (podpísalo sa skoro 3000 ľudí) na zádušnú omšu Jána Sokola za Jozefa Tisa. Vtedy to bol vlastne prvý text na túto tému, ktorý som poslal do denníka SME. Uverejnili ho v komentárovej sekcii denníka SME. Toto nie je v mojom podaní len predvolebná kampaň.

A ak,  tak hlavne preto, lebo príležitostné komentovanie a trpezlivá mravenčia práca potrebuje. aby bola braná vážne. Inak ako cez politickú angažovanosť to asi nejde. Dnešná vládna moc sa z aktivistov a príležitostných komentátorov smeje. Ich slová ignoruje. Novinárov dehonestuje. Ján Kuciak na tento prístup už zaplatil aj životom. Tretí sektor vládna ale aj opozičné skupinky konšpiračne inzultujú. Niekedy treba ukázať, že sa vieme postaviť zlu aj na ulici. Lebo texty a diskusné stretnutia jednoducho nestačia.

Hoci chodím na verejné zhromaždenia proti vládnej moci už od novembra 1989, nie som prototyp aktivistického bojovníka proti „fašistom“. Iní to robili systematicky a boli v prvej línii.  Vnímal som skôr, že slovenské špecifikum je v Tisovskom neoľudáctve. O tom som písal vo svojich textoch. Snažil som sa to vysvetľovať.  To, že na čele Slovenského štátu bol Tiso ako katolícky kňaz a komunizmus bojoval zákerne proti cirkvi, tému akosi posunulo. Píšem o tom trpezlivo a konsenzuálne od roku 2008. Napríklad takto:

Tisovi sa začala pripisovať aura mučeníka. Preto mať Tisa na tričku či pamätnej tabuli bolo akosi legitímne. V tomto rozlišovaní zlyhali aj vysokí cirkevní predstavitelia či kresťanskí disidenti. Nehovorili dostatočne nahlas, že Tiso nebol obesený, ale bol riadne odsúdený. Nie komunistickým ale ešte stále prvorepublikovým súdom. A neoľutoval, hoci sa dozvedel o tom, čoho sa dopustil. Vraj dovtedy nevedel… Konšpirácií o Tisovom obesení je veľa. Aj ja mám pochybnosti o tom, či mal byť odsúdený na smrť. Ale nemám pochybnosti o tom, že ako prezident, človek aj teológ neobstál a že odsúdenie si zaslúžil. Trest možno mohol byť iný. Pre exponentov fašizmu a kolaborantov Hitlerovského Nemecka to však v tom období nebol tresť ničím výnimočný. Vojtecha Tuku ľutuje podstatne menej ľudí a neožíva v srdci nikoho ako mučeník. Bol tiež odsúdený na smrť a popravený…

Chceli sme už v roku 2008 preto petíciou aj verejným zhromaždením poukázať na to, že ak arcibiskup Sokol celebruje verejne zádušnú omšu za Jozefa Tisa a čestnú stráž pri tom majú mladí muži v čiernych uniformách, ktoré nápadne pripomínali gardistické uniformy, tak ide asi o niečo iné ako o modlitbu.

Vtedy sme boli viacerí plní odhodlania a aj strachu. Strachu z toho, že neoľudácka Slovenská Pospolitosť prekrúca dejiny a s gardistickým krížom na vencoch, rukávoch aj pod krkom sleduje iné ciele ako spásu nesmrteľnej duše Jozefa Tisa.

Tento rozmer intelektuálnej aktivity aj spoločenskej angažovanosti mi vo verejnej debate chýba. Štúdium aj angažovanosť sú však časovo náročné. Aj hľadanie jednoduchých a zrozumiteľných formulácií, ktoré vec navždy vysvetlia.

Nerobím si z otázky Tisovského režimu lacnú popularitu. Venujem sa tejto téme už roky. Ako príležitostný komentátor denníkov či iných periodík, publicista či účastník diskusií.

Sám ako katolícky kňaz mimo cirkevnej služby rozumiem uvažovaniu a tým, ktorých táto téma zraňuje a nevedia či nechcú ju riešiť. Alebo sa toho boja. Na nejednej fare som videl u svojich spolužiakov na stene portrét Jozefa Tisa. Polohlasne sa hovorilo medzi mojimi bývalými kolegami aj na vysokoškolskej pôde, že tak ako to Kotleba hovorí, tak to chceme. Kresťansky a národne. Nedomysleli, kam až to môže zájsť.

A úplne najsmutnejšie je ako sa táto téma zneužíva. V mene budovania a návratu ku kresťanskému a národnému Slovensku. Tisovskému a ľudáckemu. S gardistami a ich štylizovanými dvojkrížmi či zástavami.

Chcem pomáhať vo verejnom pôsobení, aby sme aj touto témou pohli. Aby sme sa posunuli k novému a zrelšiemu prijatiu zodpovednosti. Aby sa zľahčovanie a relativizácia dejín nestal dôvodom na tichý súhlas SMERujúci k  nastoleniu autoritárskeho režimu neoľudákov.

Historia magistra vitae est. Dejiny sú učiteľkou života.

Preto sa zo mňa stal aj „aktivista“. Podľa mojej skúsenosti práve dnes už nestačí byť vzdelaným intelektuálom či vysokoškolským pedagógom, expertom na vzdelávanie či čokoľvek iné. Vznešené. Nedá sa umyť a nenamočiť. Preto som sa stal aktivistom a chcem to teraz robiť dôslednejšie. Ako politik poznačený svojou profesiou, skúsenosťou a poznaním.

S vierou, ktorá má budúcnosť. S vierou, ktorá sa nebojí poznania. S vierou, ktorá hľadá cesty porozumenia a spolupráce. Chcem tomu pomáhať. Medzi študentmi, deťmi, učiteľmi.

Ale na tomto poli sa najviac ukazuje, ako vzdelanie presahuje školské múry. Ako informácie bez vzdelania prehrávajú zápas s dezinformáciami.  Preto robím tento krok do verejnej debaty, ktorá uviazla v nálepkovaní, ktoré má brániť tomu, aby sme spravili krok dopredu.

Link na FB fanpage s videom

Novinky

Zostaňme v kontakte