Hovorme spolu a počúvajme sa s rešpektom, priznávajme si chyby. Stačí, že si budeme dôverovať bez prikrčenej úslužnosti.
Už dávno za jedným stolom. Mladý Robert F. s dnes už zosnulými najvyššími cirkevnými predstaviteľmí vtedajším predsedom KBS J.Ex. F. Tondrom a J. Em. Jánom Chryzostomom kardinálom Korcom. Takto nejako z kroka na krok, z roka na rok vznikalo bizarné spojenectvo rôznorodých síl zdanlivo nezmieriteľných táborov minulosti.(Zdroj: sme/archiv autora)
Budem trochu osobný. Slovami klasika: “Rozmohol sa nám tu taký nešvár”.
Stretávam sa takto na začiatku kampane s negatívnou energiou nasmerovanou voči mne, lebo „zlé“ Progresívne Slovensko. To ako sa progresivizmus stal hrozbou pre časť Slovenska je záhadou, len dovtedy, kým neprídeme na to, že o zlom progresivizme hovorí minulosť, ktorá sa bojí budúcnosti. A práve tieto temné sily komunistickej či ľudáckej minulosti identifikovali budúcnosť ako svojho hlavného súpera.
Takže nie som prekvapený z dnešných atakov osobne alebo v mediálnom priestore. Ale predsa si myslím, že je k tomu potrebné povedať pár postrehov. Treba povedať, že paušalizujúce a hej, aj vulgarizujúce súdy o nebezpečnom a zlom progresivizme ohľadom politickej strany Progresívne Slovensko hovoria všetko o ich autoroch a šíriteľoch a nič o politickom hnutí PS.
Strach z budúcnosti ako tradičná hodnota
Nič z toho, čo o desivej vízii píšu šíritelia neprávd a „strachu“ z progresivizmu ako o ňom počúvajú z dobre známych a nemenovaných prameňov, nie je pravda. Prečo by ste mi mali veriť? Prečo nie? Ja mám pätdesiatštyri rokov a PS “len” päť. To čo som robil, hovoril či o čom som písal tu bolo dávno pred vznikom tejto strany.
Zdá sa, že strach zo „zlého a nebezpečného“ progresu“ je najdôležitejšia „tradičná hodnota“ červenej, hnedej a čiernej autoritárskej minulosti Ficovcov, „Antificovcov“ a ružencových spolkov.
Tradičný strach zo seba
Pripomína mi to strach komunistických normalizátorov zo strašidla „zlého disidentizmu“, ako o ňom písal Václav Havel vo svojej slávnej eseji Moc bezmocných. Inokedy mi príspevky ideológov minulosti brániacich zlých hercov s maskami ochrancov tradičného sveta včerajška pripomínajú texty angažovaných vyvracačov prenikavo pravdivých posolstiev Hlasu Ameriky či Slobodnej Európy.
Rozdiel medzi strachom a odvahou
Sľubujú vám vyznavači totalitných včerajškov poriadok a bezpečnosť, ak sa vzdáte slobody? My vám hovoríme, že ak sa jej vzdáte, stratíte aj poriadok, aj bezpečnosť. Píšem to tu preto, aby títo (však vieme ktorí) „apoštoli“ antiPSkampane nemali alibi ani výhovorku, ak v budúcnosti budú zo seba robiť nevinné obete.
Odteraz sú už iba klamári.
Ako sa tam dostaneme?
Nie sú to sľuby krajších zajtrajškov a uctievania pokroku ako modly. Ak sa však na túto partiu ľudí dívam zblízka už pekných pár rokov, viem čoho sa báť mám a čoho sa báť nemusím. Ak sa nám všetko nepodarí tak dobre, ako by sme chceli, môžem za seba povedať a zaviazať, že sa nevzdáme.
V Malackách na ulici počas predvolebnej kampane v roku 2020. Toto leto nám bude teplejšie 🙂 (zdroj: archiv autora)
Hovorme spolu a počúvajme sa s rešpektom, priznávajme si chyby. Stačí, že si budeme dôverovať. To nám dá sebavedomú súdržnosť odbornosti, slušnosti, ľudskosti.
Text pôvodne písaný pre môj blog v denníku SME