Parlament neakceptoval názor voličov, že človek, ako je jeho predseda, by nemal zastávať verejnú funkciu.
Boris Kollár jednoznačne dokázal svoj vzťah k domácemu násiliu na ženách a potrebe mu predchádzať. Teoreticky aj prakticky. Jeho strana odmietla ratifikáciu D ohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, známeho ako Istanbulský dohovor.
Nenormálne a netradičné
Jeho odhalenie bývalými kamarátmi, ktorí sa takto rozhodli spestriť svojmu exkumpánovi už aj tak horúce leto, je síce mediálne zaujímavé, ale podstata je hlbšie. Predsa je však pre bežného voliča oveľa plastickejšie počuť príbeh o tom, ako jedna z jeho jedenástich oplodnených partneriek čelila jeho fyzickému útoku.
Rozhorčené vysvetlenie pred kamerami len ukázalo emocionálne nezrelú reakciu muža, ktorý by už mal byť, mierne povedané, bližšie k zrelosti. Okrem toho, že neprečítal posolstvo svojho odvolávania z prestížnej ústavnej funkcie, ukázal aj ďalšie hlboké nepochopenie toho, čo sa vlastne stalo.
Spolu s ním sa však v tomto kúpeli nepochopenia ocitli aj všetci ostatní milovníci a ochrancovia tradičných rodín či šíritelia posolstiev slovenskej ústnej ľudovej slovesnosti o tom, že ženu neslobodno udrieť ani kvetinou. Znie to veru dosť netradične a nenormálne.
Nepolepšiteľný hriešnik
V tomto kontexte je dobré vnímať aj to, že podpredsedom najprorodinnejšej slovenskej strany je Milan Krajniak, ktorý o svojom predsedovi, ktorý z neho spravil pri ceste „nahor a napred“ podpredsedu svojej rodiny, skonštatoval, že je polepšený hriešnik.
Takto si vytvoril alibi pre spoluprácu s niekým, kto ako viacnásobný otec viacnásobných matiek svojich detí zaiste vie, že nie každý pohlavný styk sa končí oplodnením a že skóre sexuálnych partneriek sa zvyšuje už aj počas ich vzájomnej spolupráce. Milan Krajniak odpúšťa aj neodpustiteľné.
Jasne tak vychádza na svetlo fakt, že exminister Krajniak nie je taký útlocitný ochranca verejnej a osobnej mravnosti, ako neraz verejne prezentuje, a že jeho pokrytecké križiacke brnenie má vážne trhliny.
Nie je totiž pravda, že verejný činiteľ si môže v súkromí robiť, čo chce, v miere, že prekračuje hranice dobrých mravov, slušnosti a rešpektu k druhému človeku bez ohľadu na to, či ide o jeho exmilenku, expartnerku, alebo najnovšiu matku jeho detí, ktoré sú, takpovediac, jeho vlastníctvom, čo je dôvod na to, aby ju fyzicky atakoval.
Zlé matky, dobrý otec a spolupáchatelia
V rámci ochrany svojich detí Boris Kollár ani náznakom nespomenul možnosť, že by sa o svoje, vlastnými matkami ohrozované, deti chcel starať on sám a byť im dobrým otcom, ktorý im svojím príkladom vštepuje hodnoty, ktoré si každé dieťa s právom na otca a matku zaslúži.
Tak, alebo podobne, o tom hovorí iná obľúbená rodinná aliancia. Mimochodom, do jej portfólia zrejme nespadá ochrana mimomanželských detí a ich matiek pred domácim násilím.
Faktom však je, že nevieme, kde je Boris Kollár vlastne doma a či je preto možné medializované konanie označiť za domáce násilie. Lebo zdá sa, že sa to všetko stalo kdesi ďaleko, na dovolenkovom pobyte v letovisku, z ktorého zatiaľ neunikli fotografie, a teda ešte nevieme, s kým všetkým tam Kollár vtedy bol.
Fakty namiesto dojmov
Aby sme sa však nepohybovali len v rovine interpretácií a veštenia z krištáľovej gule, treba povedať, že sa môžeme oprieť aj o niečo merateľné. Je to odpoveď obyvateľov Slovenskej republiky na otázku o tom, ako sa dívajú na pôsobenie človeka s osobným príbehom Borisa Kollára vo verejnej funkcii ústavného činiteľa.
Odpoveď aj jej interpretácia je určite podnetná. Na výrok „Človek, ktorý má jedenásť detí s desiatimi rôznymi ženami, by nemal zastávať žiadnu verejnú funkciu. Takýto príklad verejného činiteľa ohrozuje našu identitu“ odpovedalo kladne 65 percent z reprezentatívnej vzorky tisíc respondentov.
Na základe tejto odpovede vidíme, že je tu všeobecný konsenzus, lebo sa na ňom zhodnú aj tí, ktorí inak na polarizujúce témy odpovedajú v značnom protiklade.
Kto nás ohrozuje viac
Oprime sa teda o tento všeobecný konsenzus verejnosti. V čase položenia otázky (august 2022) sa vysoké percento opýtaných zhodlo, že človek s takýmto osobnostným profilom ohrozuje našu identitu. Slovenská populácia dosiahla vyššiu mieru konsenzu na tom, čo ohrozuje našu identitu, len pri LGBTQI+ ľuďoch.
Vox populi, vox dei? Hovorí o tom graf, kde vidíme spektrum odpovedí na otázky, nesúce v sebe polarizujúci náboj, či už išlo o postoj k vakcinácii, potratom, financovaniu cirkví, či vojnu na Ukrajine.
Ak sa ani v tejto situácii nepodarilo nájsť dosť poslancov, ktorí by tento názor premietli do odvolania Borisa Kollára z funkcie predsedu parlamentu, zostáva nám celkom praktická ďalšia možnosť.
Nenechajme sa fackovať
V parlamente je len pätina zástupcov, ktorá by politika, čo bije matku svojich detí a považuje to za legitímnu ochranu dieťaťa, odvolala z funkcie jeho predsedu. Dnes tvrdí, že keby sa to stalo znovu, konal by podobne.
Keď mal tento politik možnosť podporiť legislatívnu úpravu dohovoru o domácom násilí a osvedčiť pozitívny postoj k predchádzaniu násilia na ženách, neurobil to.
Táto ľudská, emocionálna aj sociálna úroveň Borisa Kollára nemá prečo byť predmetom parlamentnej či inej diskusie. Nie je možné ho odvolať. Možno ho však 30. septembra nevoliť, aby sme sa falošnou dilemou, či ho treba odvolať, už po voľbách nemuseli zaoberať.
Text pôvodne uverejnený v denníku SME