Porovnanie údajnej perzekúcie kresťanov s dehumanizáciou židov na Slovensku 1939-1945 kríva na všetky nohy.
Niekto mal čas pozerať aj počúvať „Obranu Matovičovu“. Niekto to robiť musel, aby bol informovaný a zdokumentoval to, čo minister financií na návrh na svoje odvolanie povie. Napríklad, novinári, ktorí to majú v popise práce a je mi ich úprimne ľúto. Richard Sulík podľa jeho slov sa asi v tridsiatej piatej minúte uistil, že to bolo správne opustiť túto koalíciu. A potom sme tu my, bežní občania, na ktorých parlamentná debata dopadne vo forme dôsledkov ďalšej polarizácie spoločenskej debaty a atmosféry.
Po tom, čo na svojej kandidátke v roku 2010 Matoviča do parlamentu Richard Sulík „priniesol“ je to obdivuhodná dávka tolerancie vždy znovu venovať čas počúvaniu jeho slov. S vedomím, že o všetkom podstatnom, čo sa od roku 2010 v slovenskom parlamente stalo a Matovič so Sulíkom stáli takpovediac vždy vedľa seba a hľadeli ešte v ruke s balónikom tým istým smerom. Nehovoriac o ich spoločnom postupe „proti“ Radičovej Dzurindovej vláde na barikáde eurovalu. V nevyhlásenej súťaži o väčší prienik preplnenia samým sebou striedavo víťazí raz jeden, raz druhý. Ich projekty priťahujú dobrodruhov ochotných spojiť svoje mená s neriadeným riadením krajiny. Osobný vzťah s vlastníkom „strany“ je zárukou rýchleho úspechu. Treba dodať, že aj konca.
Ostáva záhadou chápania slovenskej verzie demokracie, aký druh autokratickej partokracie môžu tolerovať niektorí inak celkom rozumní ľudia, aby sa dobrovoľne dostali do orbitu Richarda Sulíka či Igora Matoviča. Ich politické subjekty popierajú samotnú podstatu demokracie, no je pravdou, že desať rozdielov by sme medzi nimi našli. Ale taký Ondrej Dostál si vyskúšal obidvoje. S Matovičom sa do parlamentu po dobrodružstve s polygrafom a pamätnej tlačovke nedostal. Na kandidátke SaS je v parlamente už niekoľkýkrát za sebou.
„To, čo sa tu dva a pol roka v médiách deje, je novodobý fašizmus,“ povedal Matovič. „Fašizmus je ponižovanie názorového oponenta spôsobom, ktorý začína nenávisťou, pokračuje šikanou, pokračuje demoralizovaním, končí dehumanizáciou a na konci z toho človeka urobíte neľudskú bytosť.“
„Mimoriadne ma mrzí, že tolerujete takýto novodobý progresívny fašizmus voči kresťanom,“ povedal poslancom za SaS s tým, že sa mu nepáčia „zosmiešňujúce karikatúry, zosmiešňujúce texty, zosmiešňujúce postoje voči Sime Martausovej a podobne“.
„Vtedy to boli Židia, dnes sú to kresťania na Slovensku. Veľakrát z progresívnych médií, ktorým drukujete, táto dehumanizácia zaznieva,“ dodal Matovič.
Toto povedal minister a podpredseda vlády, v ktorej sedí niekoľko aktívnych kresťanov a na ktorého kandidátke sa dostalo do legislatívneho zboru niekoľko deklarovaných kresťanov. Porovnanie údajnej perzekúcie kresťanov s dehumanizáciou židovských spoluobčanov, ktorí za Slovenského štátu 1939-1945 nemohli ísť ani do kina ani k lekárovi, kríva na všetky nohy.
Treba si pripomenúť, že tieto konštatovania a výroky paušalizujúco kresliace na stenu strašidlo progresivizmu pravidelne okrem Matoviča používajú aj iní autori a médiá, ktoré sa označujú za národno-konzervatívne, konzervatívne či hlavné. Bránia často slovenskú rodinu, tradície a predstavujú podobne ako Igor Matovič včera v parlamente kresťanov ako prenasledovanú menšinu. Rámcujú mediálnu debatu práve a presne tak ako minister financií. Označujú dokonca denníky SME či DenníkN striedavo za liberálne či stranícke a vytvárajú takto na svojich stránkach konšpiračné podhubie pre svoje pôsobenie proti tzv. mainstreamu. A vytvárajú takto slovenský HLAVNÝ PRÚD veľkej lži o tom, čo Slovensku najviac škodí.
To z nich robí neraz autorov titulkov a textov, ktoré sú na nerozoznanie od stránok „hlavnosprávového“ typu a preto tak trochu „toxický“ obsah môžeme spoľahlivo identifikovať ako konšpiračnú nadprácu. Ako sa cez „tak trochu“ toxické médium dostávajú k čitateľom úplne toxické obsahy je úlohou pre mediálnych analytikov. A pripomenutie starého komunistického vtipu o tom, ako to je byť tak trochu demokratický alebo tehotný. Skrývanie sa za pluralitu ak na stránkach „štandardnosť a postoje“ predstierajúcich médií majú otvorené reklamné účty a spravodajské dvere tzv. kresťanistické a národnokonzervatívne príspevky prešpikované predsudkami a dohadmi, je len súčasť pokryteckej výbavy „manažérov“ tejto križiackej výpravy.
V čase zákonnej predvolebnej kampane je inzercia označená zreteľne. Medzi voľbami by však označenie niektorých tzv. „redakčných“ textov tiež znieslo označenie ako politickej reklamy. Marián Kuffa, Anna Záborská, Milan Krajniak či Igor Matovič a ich epigóni či predskokani nespadli z neba. „Predrali“ sa na svetlo sveta aj cez stránky denníka, podujatí či relácii, ktoré personálne majú toľko prienikov, že predstierať nestrannosť, odbornosť a nadhľad sa hlavní pisatelia už snažia úplne nedôveryhodne.
Stačí si pozrieť itinerár niektorých redaktorov za posledné štyri roky. Vidíme o čom a ako písali až nateraz zakotvili v médiu a programe, ktoré im sedí ako uliate. Toxicita už nie je skrývaná ale stala sa štandardom. Sedieť s Jánom Čarnogurským nie je pre tieto médiá hanbou ani odobrením rusofilnej propagandy Valdajského klubu ale štandardom banketu na tzv. Konzervatívnom summite. Vo výsledku je zrejmé len jedno: a to je synkretické účelové spájane nábožensky tváriacej sa ideológie a machiavelistické uchopenie moci ako všechuti, kde ideologický účel svätí akékoľvek prostriedky.
Pri prichytení sa takýto „pseudokonzervatívec“ len pokrytecky otrasie a ide ďalej. Veď sa na to zabudne. A zdá sa, že máme naozaj krátku pamäť. Aj preto sa nevieme pohnúť z miesta a ísť dopredu. Lebo progresu sa už bojíme pod vplyvom tejto prepracovanej regresívnej propagandy už vopred.
Netreba sa toho však báť. Ľudia chcú počuť pravdu a sú jej otvorení. Reči o ochrane tradícií a rodiny znejú neúprimne od ľudí, ktorých osobné príbehy a osobný život je všetkým možným len nie obrazom integrity. Či už ide o geopolitickú zmätenosť či nemanželské polygamické nespolužitie s matkami nemanželských detí. Nie sme tu na to, aby sme niekoho súdili, je dobré však upozorniť na tento druh pokrytectva, ktoré tu Igor Matovič nešíri sám a nezačalo sa to včera v jeho parlamentnej „obrannej reči“. Neprizerajme sa a pamätajme si to. A počúvajme a čítajme tieto posolstvá s porozumením.
Táto veľká lož tzv. konzervativizmu na Slovensku spočíva v tom, že naháňa ľuďom strach výmyslami o prenasledovaní kresťanov a liberálnej hrozbe či dokonca liberálnom či progresívnom fašizme namierenom proti kresťanom.
To píšem ako veriaci človek a kresťan. Mám rád pokrok a som rád, že žijem v 21. storočí. Mám rodinu a dve dcéry. Študoval som chvíľu medicínu, potom dlho teológiu, bol som aktívnym veriacim, istý čas som pôsobil aj ako pastoračný kňaz, potom ako vysokoškolský učiteľ či riaditeľ cirkevného gymnázia. Ale nikdy som sa necítil nikým ohrozovaný viac, ako inými cirkevníkmi, ktorým sa moja slobodná osobná viera nepáčila. Zámerne píšem cirkevníkmi a nie veriacimi kresťanmi. Tieto dve kategórie majú totiž veľmi malý prienik.
Lebo podľa mojej osobnej skúsenosti veriaceho kresťana a teológa, nie liberáli ohrozujú Slovensko. Slovensko ohrozujú pokrytci, ktorí si z viery, ochrany tradícií a náboženstva spravili obchodno-politickú značku a masku, za ktorou skrývajú svoje mocenské ambície dravcov.
Nie svet ohrozuje našu vieru, milé sestry a bratia. To naša pokrivená viera ohrozuje svet.
Text pôvodne písaný pre blog denníka SME