Je to o čistom srdci a čistej mysli. Nedajme sa rozdeliť falošnými a zlomyseľnými nálepkami. Hranice neprebiehajú medzi falošnými označeniami za zlých konzervatívcov či agresívnych liberálov. Sám som ich „obeťou“ a nesedí to.
Zbieral som v roku 1989 pri zakladaní konzervatívnych kresťanskodemokratických klubov podpisy a myslel som si, že zakladáme budúcu slovenskú CDU. Nepodarilo sa.
Po vypudení liberálnych dzurindovcov a šimkovcov z KDH som roky volil SDKÚ, potom Most-Híd a nakoniec som sa ako veriaci a mysliaci človek pridal k partii ľudí, ktorí spoluzakladali Progresívne Slovensko. Odvtedy sa stretávam s osobnými aj inštitucionálnymi atakmi na svoju prácu, profesionálnu kariéru a rast aj osobný život. A česť.
Ale tie „ataky“ sa začali už o čosi skôr. Lebo som sa ako 35-ročný oženil po tom, ako som zanechal cirkevnú službu. Naše dcéry chodia na cirkevnú školu, bol som riaditeľom a spoluzakladateľom cirkevného gymnázia, chodím na bohoslužby do kostola štátom registrovanej nekatolíckej cirkvi, ale sem-tam aj jednej neregistrovanej, príležitostne tam mávam aj homílie. Nie nesťažujem sa. Nie som kurič ani disident. Mám dôstojné zamestnanie a píšem komentáre, texty na blog aj knihy.
Chcem takto nahlas povedať, že trvám na tom, že som veriaci človek. Necítim potrebu opustiť formálne katolícku cirkev. Naopak, záleží mi na nej. Je to môj duchovný domov, no inú cestu ako kultúrny exil mi dnes táto klerikálna inštitúcia neponúka. Cancel culture sa volala kedysi inkvizícia, dnes je to komplikovanejšie. Na inkvizíciu už dnes vydávajú vysokopostavené cirkevné osoby aj živnosť a cirkevné schválenie. A je to pestré, neviete, či vás vykričia v Štandarde, v Postoji alebo v Hlavných správach.
Som preto katolíkom poslednej kategórie, niektorí dokonca o mne vyhlasujú, že ani nie som katolík, že som odpadlík a tak. Môžem sa len zďaleka pozerať, ako Boris Kollár sedí v prvom tade na omšiach či na tzv. konzervatívnom samite. Ide mi o život, ale som zdravý a zvládam to. Takže to nebudem agresívne hrotiť. Lebo mne vlastne ide len o plnohodnotný a normálny život. Ale v tejto túžbe sa necítim sám.
Po normálnom plnohodnotnom živote v tomto „blázinci“ nás túži čoraz viac. Dočkáme sa, aj keď tam asi spolu s LGBT+ ľuďmi, Rómami či Ukrajincami a tými, ktorí im pomáhajú a predstavujú si koniec vojny ako víťazstvo nad Putinovým Ruskom, pôjdeme peši.
Písané pre DenníkN