Dostal som v jednej z predvolebných diskusií otázku či sme agresívni veriaci. Verejne sa s týmto prívlastkom na svojom verejnom profile pohrával bez dialógu s druhou stranou aj jeden známy novinár. Trochu sme si to vydiskutovali, ale asi nestačilo. Jeho hlboké presvedčenie a dojem, že som agresívny veriaci som úplne nerozptýlil.
Prečo sa otvorený dialóg o niektorých témach považuje už za opovážlivú agresivitu? Prečo si to niekto myslí a prečo to používa ako argument voči otvorenému pohľadu na osobnú vieru a dnešnú spoločnosť, že otvorený dialóg o hodnotových a etických výzvach nepotrebujeme a že sa ho máme báť? A že je agresívne hovoriť o klerikalizme, o kuffových vystúpeniach či o zneužívaní mladistvých klerikmi…?
Pápež František keď hovorí o najhlbšej príčine toho, že cirkvi dnes strácajú autoritu a dôveryhodnosť, vždy znovu sa vracia ku klerikalizmu, ktorý vníma ako zneužívanie moci v cirkvi. Bez toho, aby ho niekto obviňoval z agresivity. Faktom je aj skutočnosť, že široké masy slovenských veriacich ešte nikdy nepochybovali o pápežovi v takej miere, ako sa dnes pochybuje o Františkovi. Môže však pápež byť nepriateľom cirkvi? Čudovali by ste sa koľko ľudí by dnes na túto otázku odpovedalo na Slovensku a vo svete kladne. Také časy žijeme.
Ako hovoriť o bolestivých skutočnostiach
Niektoré zistenia a stále nové skutočnosti o tom, čo sa dialo v minulosti alebo čo sa deje dnes v mene cirkví, náboženstva či dokonca v mene Božom sú otriasajúce, smutné. Keď
Veriacich ľudí v zneistenom svete trápi strata poslednej bašty pokoja a zátišia istoty. Boja sa stále hlasnejšie formulovanej potreby mnohých inak veriacich – teológov, klerikov, biskupov aj laikov – ohľadom toho, že niečo treba zmeniť.
Označiť však ako o agresívnych tých, ktorí ako veriaci ľudia otvorene o týchto veciach chcú hovoriť, aby pomohli vrátiť viere jej silu a úprimnosť aj tak, že vstupujú do otvoreného dialógu na témy, ktoré boli doteraz monopolom utajovania pravdy a predstieranej bezproblémovej jednoty, je hlbokým nedorozumením.
Agresívni progresívni?
Boli by sme proti sebe. Chceme byť minimálne príjemní spoločníci v diskusii. Agresivita nevedie k progresu. To vieme veľmi dobre a krok dopredu v akomkoľvek procese nevedie cez agresivitu.
Avšak to, že niektoré posolstvá, zistenia a fakty o tom, kam až zneužívanie moci niektorými klerikmi v minulosti či súčasnosti viedlo, otrasú presvedčením úprimných veriacich spočíva v tom, že samotné fakty sú smutné, desivé, nepríjemné. Stanovenie diagnózy však nie je príčinou choroby ani prudkého zhoršenia stavu spoločnosti či cirkevných spoločenstiev. Každý z nás vie, že lekár, ktorý stanoví diagnózu nie je príčinou našej choroby. Zistenia sú niekedy veľmi bolestivé a najradšej by sme boli, keby sa to, o čom hovoríme, nikdy nebolo bývalo stalo. Stanovenie diagnózy a hľadanie riešenia je však nevyhnutnou podmienkou kroku vpred.
Progresívni veriaci nie sú agresívni. Aj nám je ako veriacim ľúto toho, že veci zašli až tak ďaleko, že toto treba vysvetľovať. Ak by sme však boli agresívni, sami by sme pochovali ešte nenarodené dieťa dôvery a spolupráce, ktorú hľadáme a budujeme.
Chceme Slovensku pomôcť a zastaviť rast agresivity a polarizácie. Preto nemlčíme, preto sa hlásime o slovo, lebo počujeme hlasy, ktoré chcú to, čo cítia povedať, len to nevedia. Preto sme si povedali, že budeme otvorení budúcnosti. Budeme progresívni ale chceme to robiť ako veriaci a kriticky mysliaci jednotlivci. Chceme hľadať porozumenie a cestu k spolupráci tam, kde vládne strach, nenávisť, predsudky a neporozumenie.
Agresívni liberáli
Je to len ďalšia pohodlná nálepka? Neviem. Nie sme totiž agresívni. V našom manifeste sa opakovane hovorí o spolupráci, rešpekte. A myslíme to vážne. Ale chápem, že to tak môže vyzerať. Treba nás na to upozorniť úplne konkrétne. Pýtajte sa nás, ak budete mať ten dojem, alebo prekročíme tú hranicu citlivosti, ktorá sa verejnosti a veriacich môže už dotýkať príliš bolestne. A pôsobiť agresívne. Len si nevymýšľajme. Skutočná agresivita je totiž niečo iné. Sloboda názoru a pravda sú totiž dôležité a musia byť prepojené.
Pravda o tom, že na čele genocídy počas Tisovského režimu stál ako prezident katolícky kňaz a že v mene Božom sme deportovali na istú smrť ako Slováci desaťtísíce našich vtedajších spoluobčanov je otriasajúca, bolestivá a pôsobí v našich ušiach neželane. To treba uznať a prijať. A poučiť sa z toho. Inak krok dopredu nespravíme.
Agresívny ľudácky režim
Agresívny režim ľudáckeho štátu sa nesmie stať modelom toho, ako kresťania budú riešiť dnešné situácie. Tisovský režim napriek tomu, že hovoril o jednote národného a kresťanského v živote národa navždy zanechal na historickej tvári slovenského katolíckéh o kresťanstva šrám agresivity a násilia.
Priznať si to bude krokom dopredu. Je to progres, ktorý potrebuje Slovensko. Aj keď to môže znieť agresívne. Lebo my jedným dychom hovoríme, že do Slovenského národného povstania sa zapojili tisíce Sloveniek a Slovákov, aj veriacich ľudí, ktorí ľudácky režim a jeho spoluprácu s Hitlerovským Nemeckom odmietli.
Počas Tisovského Slovenského štátu nezlyhalo kresťanstvo, zlyhali mnohí kresťania. Ale mnohí naopak obstáli. Pravda o minulosti je preto členitá. Treba sa s tým naučiť pracovať, žiť a ďalej veriť.
Krátené v SME