Dušou kultúry a poznania je naozaj kultúra novej slovenskej duše, o ktorú sa musíme cieľavedome starať.
Slovenský filozof a teológ Ladislav Hanus vo svojom diele Rozprava o kultúrnosti konštatoval, že dušou kultúry je kultúra duše. Logickým rozvinutím jeho konštatovania by bolo pokračovanie, že dušou vzdelávania je pestovanie kultúry duše. Duchovná kultúra je však niečo viac ako hotový náboženský katechizmus s otázkami a odpoveďami, ktorého sú plné aj učebnice katolíckeho náboženstva na našich základných či stredných školách. Tu si môžeme pripomenúť to zdesenie, keď sme s prekvapením zistili, že na trenčianskom gymnáziu sa deti učili z učebníc katolíckeho náboženstva o tom, aké zlé a hriešne je byť homosexuálom.
Dnes je nám viac ako kedykoľvek inokedy zrejmé, že to nebola chybička v programe. Takýchto učebníc sú na Slovensku tisíce. Na každej hodine rímskokatolíckeho či gréckokatolíckeho náboženstva sa učia naši žiaci a žiačky z tých istých kníh, ktoré takto interpretujú súčasný katechizmus rímskokatolíckej cirkvi.
Je to úplne bežný katolícky vzdelávací prístup, ktorý kultúru nenávisti a predsudkov voči inakosti vkladá do myslí a sŕdc s cirkevným označením túto kultúru cirkevného života ako opozita kultúry moderných čias, ktorej vo svojej konfesionálnej rodine nerozumie a označuje ju preto jednoducho ako „kultúru smrti“.
A hoci ako dôvetok príde povinná jazda ako „captatio benevolentiae“, že máme milovať všetkých ľudí a nenávidieť hriešnikov, je jasné, že homosexuálne orientovaných ľudí považujú autori katechizmových učebníc za hriešnikov hodných opovrhnutia a za ľudí druhej kategórie. A takto široké vrstvy oficiálne katolíckych spoluobčanov tejto krajiny stratili citlivosť a mieru pre to, čo je ľudská dôstojnosť. A podobne sa hovorí už roky o ultraliberálnej prezidentskej kandidátke, právach žien, o potratoch, rozvedených, homosexuáloch, ktorí chcú kradnúť naše deti, či iných prípadoch, ktoré sa nehodia do zredukovanej reality cirkevného sveta. A zatiaľ sa občianska spoločnosť pohla dopredu. A hoci pápež František chce, aby cirkevní lídri sledovali, čo sa v spoločnosti deje, a rozmýšľali nad tým, prečo musíme riešiť staré problémy a výzvy novým spôsobom, na Slovensku je to takto. A to s cirkevným schválením z finančných prostriedkov MŠVVaŠ SR.
A kedysi „metaforické“ slová katolíckeho kňaza Mariána Kuffu o tom, že treba ísť proti liberálnemu hnoju buldozérom, nadobudli desivý obraz v skutočnej streľbe skutočnými nábojmi. Vyhasli tri mladé životy. Ostali dve obete ako pochodne. A mŕtvy je aj vrah. Neuniesol nenávisť, ktorú živil v sebe, lebo učitelia ani rodičia v jeho správaní nevideli nič rušivé. To je to ozajstné zvlčenie. Nemáme koho postaviť pred spravodlivý súd. Jeho manifest tu horí ako fakľa, pripravená podpáliť to, čo sa tu snažíme dialógom a spoluprácou vytvoriť.
Stratili sme sa na ceste do budúcnosti. Sme v slepej uličke. Možno práve preto treba hľadať iné kresťanstvo ako to, ktoré nám prezentujú tzv. „tvrdí kresťania“ a vysokopostavené cirkevné osoby.
V našom hľadaní nie sme sami. Vieme, že na svet sa dá dívať aj inými očami a zachovať si vieru v ľudí aj budúcnosť. Sme trochu rozhádaní, chýba nám vzájomná dôvera. Predsudky sú hlboko v nás. Je tu však veľa veriacich ľudí, ktorí cítia, že takto to ďalej nepôjde. Len si už asi treba presadnúť do iného vlaku, prípadne ísť peši. Lebo dušou kultúry a poznania je naozaj kultúra novej slovenskej duše, o ktorú sa musíme cieľavedome starať.
Pôvodne písané pre DenníkN