S fašistami a komunistami ani s ich klonmi či ich kamarátmi sa nevyjednáva.
František Mikloško sa vo svojom texte pýta, prečo sa kritici vyznamenania Tunegu, Púčika a Tesára nepustili aj do kritiky Vladimíra Clementisa, ktorý sa taktiež nedištancoval od svojej minulosti. Táto otázka je skvelým príkladom tzv. „ačohentizmu“ na úrovni, na ktorej by sme ho nečakali. František Mikloško nie je hocikto, a preto treba túto jeho tézu zobrať vážne.
Existuje krátka odpoveď. Nuž, Clementisa pani prezidentka nevyznamenala a nik nestavia tomuto komunistovi, ktorého pripravili o život jeho vlastní súdruhovia, pomník národného hrdinu a nedáva mu v demokratickej spoločnosti vyznamenania in memoriam. František Mikloško opakovane prišiel s obmenou svojej tézy o tom, že Slovensko nemá ľudí, ktorí by mohli byť nositeľmi a architektmi budúcnosti. A to len preto, lebo sa nehodia do jeho verzie budúcnosti moderného Slovenska.
Dlhšia odpoveď by bola členitejšia. Mám veľa dôvodov si myslieť, že jeho slová o absencii duchovnej, katolíckej či intelektuálnej elity, s ktorou by sa on sám vedel stotožniť, sú skôr konštatovaním faktu, že tí, ktorí sa o to pokúšajú, sú starostlivo negatívne kádrovaní práve ním a ľuďmi jemu ideovo či ideologicky blízkymi.
Kto má ideologické predsudky
Možno si niektorí z nás spomenú, ako František Mikloško cítil potrebu sa verejne definitívne dištancovať od emeritného arcibiskupa Roberta Bezáka pre jeho údajnú podporu protikresťanských názorov. Následne sa na túto tému odmlčal a v dialógu sa rozhodol verejne nepokračovať. Paušálne a povrchne pripísal istej skupine ľudí niečo, čo nebola pravda, a v očiach svojho publika sa teda jasne negatívne voči nim vymedzil. Týkalo sa to rozšíreného tvrdenia časti katolíckej verejnosti o tom, že otvorenejšia pozícia niektorých veriacich v radoch strany Progresívne Slovensko (vrátane autora tohto textu) v otázke práva ženy na individuálne rozhodovanie v prípade interrupcií je neprípustná a nezlučiteľná s individuálnou podporou emeritného arcibiskupa. Veriaci ľudia, ktorí majú iný názor na spôsob legislatívneho riešenia interrupčnej témy, ako je oficiálna pozícia úradnej cirkvi a spolu s ňou aj Františka Mikloška, sú preto v šuflíku, z ktorého len tak ľahko nevyskočia.
No a preto je dobré, aby zaznelo, že Slovensko nepotrebuje „duchovnú“ alternatívu, ak ňou má byť zamlčaná minulosť a retušovaný príbeh mladých ľudáckych aktivistov. Údajne niektorí historici nie sú schopní uplatniť náročné kritériá mravnej integrity na obdobie komunizmu. Naozaj? A zároveň jedným dychom dodáva slová o tom, ako sú mnohí, až na pár výnimiek, v zajatí svojich ideologických predsudkov. Konštatuje existenciu ideologických priepastí, ktoré vraj nie sme schopní zatiaľ na Slovensku prekonať.
Nuž prekonávanie predsudkov retušovaním a tendenčným prepisovaním minulosti sa nám asi nepodarí. Pána Mikloška považujem za výraznú postavu slovenskej súčasnosti a prechovávam voči nemu osobne rešpekt a úctu. Za jeho pôsobenie v prednovembrovom aj ponovembrovom vývoji. To však neznamená, že sa nemôžeme kriticky pristaviť aj pri niektorých jeho nevydarených skutkoch či opakovane šírených tézach. Aj jeho otvorená myseľ má isté trináste komnaty. Víťazný boj s mečiarizmom prišiel až po tom, ako sa Mečiar vo VPN, v ktorej pôsobil aj František Mikloško, Mečiarom stal. Spomeňme si aj na to, ako František Mikloško spolu so svojimi priateľmi a politickými spolupútnikmi z KDS a OKS pomáhal stavať na nohy Igora Matoviča a dodal mu kredibilitu pri zrode jeho OĽaNO ako tzv. nezávislá osobnosť. Áno, potom, keď prišiel nápad s detektorom lži, si to na pamätnej tlačovke rozmysleli. Ako potom spolu s Matovičom a Sulíkom zvyšky OKS v oklieštenej zostave skrátili fungovanie Radičovej vlády, dnes už málokoho zaujíma. A ani si to radšej nechceme pamätať.
Alebo iný príklad. Sám František Mikloško v minulosti neraz vyjadril svoj názor, že Tisa sme si nemali obesiť, bol predsa len kňaz. Nepovedal však, že Tiso nebol obesený na ulici, ale stál pred legitímnym súdom. Pred podobným stál v Čechách aj prezident českého protektorátu Hácha a takisto bol odsúdený smrť. A spolu s nimi aj niekoľko ďalších členov ich vlád dostalo tvrdé tresty. Trest smrti nebol arbitrárnym rozhodnutím partizánskej úderky, ale procesným a preskúmateľným rozhodnutím v čase, keď Československo bolo ešte stále parlamentnou demokraciou.
Prečo sa spolupráca s Tisovský režimom u nositeľom vyznamenaní nedá relativizovať
Tiso žil a posielal do plynu svojich spoluobčanov. Občanov štátu, ktorého bol prezidentom. Len preto, lebo to neboli kresťania ľudáckeho strihu, hoci niektorí sa to aspoň krstom pokúsili v poslednej chvíli zmeniť. Nepomohlo. Život to stálo viac ako 50-tisíc občanov tisovskej Slovenskej republiky.
Dnes nosia niektorí naši spoluobčania Tisa na tričku, vo Varíne sa volá po ňom ulica a mladí ľudáci z Bielej légie dostali vďaka ľudáckym a Tisovým pohrobkom, ktorí chceli oklamať dejiny aj prezidentku, štátne vyznamenanie. No môže to byť aj trochu inak.
Za snažením spoločensky a historicky rehabilitovať ľudí ako Tunega, Púčik a Tesár, prezident Jozef Tiso či biskup Ján Vojataššák je presvedčenie časti angažovaných katolíkov o tom, že tak to je správne. A celé ich úsilie je teda vlastne dobromyseľné. A takéto dobromyseľné sú aj riadky Františka Mikloška. Títo traja mladíci sú v ich očiach v tom gardistickom blate takpovediac nevinne. Podobne ako vtedy Jozef Tiso. Nevedel, nevedeli. My však už vieme.
Išlo vlastne len o lojálnu a nekritickú vieru v interpretácie, ktoré naformátovali ich mysle a postoje. Stotožnili sa s nimi a už ani nevedia, že sa mýlia. V tom prípade za slovami Jána Figeľa či Františka Mikloška treba hľadať skôr efektívne, dlhodobé a systematické nekritické pôsobenie cirkevných ústredí, teda biskupov a vyššieho kléru, ktoré smeruje k prepisovaniu histórie s cieľom rehabilitácie vplyvu a prítomnosti úradnej cirkvi a kléru v slovenskom spoločenskom a politickom živote.
Tiso nemôže byť vzor
Nie náhodou sa historici okolo Františka Vnuka dlhodobo už od roku 1989 snažia o prepísanie dejín Slovenskej republiky 1939 – 1945 tak, aby sa stali legitímnou predlohou pre dnešnú politickú víziu Slovenska ako kresťanského a národného štátu. Práve z tohto pohľadu je práve v dnešnej situácii potrebné vidieť a vyzdvihovať skutočné a inšpiratívne vzory z našich dejín.
Úzka spolupráca tisovského režimu s Hitlerovou Treťou ríšou ostane neodškriepiteľná. V snahe o očistenie členov Bielych légií ide len o rafinovanejšiu podobu neoľudáckeho klerikalizmu. Ich lživá podstata nie je zrejmá na prvý pohľad, a o to je ich snaženie ako súčasť takpovediac jednotného „pseudokonzervatívneho“ národnosocialistického frontu nebezpečnejšie. Opiera sa totiž o to, že ľudí v zrelom veku, ako je pani Záborská, pán Figeľ či pán Mikloško, ako slušných a uhladených katolíkov z fašizmu podozrievať na prvý pohľad nikto nebude.
Tieto starostlivo maskované updatované verzie tzv. histórie nezaťaženej minulosťou v podobe neoľudáckej mytológie nie sú nové. S myšlienkou o blahobyte za slovenského štátu neprišiel verejne nikto menší ako emeritný trnavský arcibiskup, vtedy ešte v úrade, Mons. Ján Sokol. Tieto kruhy cez križiacke snaženie (Milan Krajniak sa križiakom nazýva sám, nejde teda o invektívu) v podobe snahy o nastolenie kresťanského národného socializmu smerujú kritikou liberálnej demokracie k demontáži parlamentnej demokracie cestou jej postupnej deformácie na ich obraz.
Nenávistná lož o liberálnom hnoji
Túto jednoduchú veľkú lož o nebezpečnom „liberálnom hnoji“ zdieľajú Uhríkovi aj Kotlebovi fašisti aj s kresťanskými unionistami. Progresivizmom strašili verejnosť z rôznej perspektívy rôzni ctihodní slovenskí demokrati. Metodickú existenciu slovenského liberálneho fašizmu v jednej smutnej „kauze“ aj na stránkach DenníkaN pripustil renomovaný komentátor Milan M. Šimečka. Ak budeme poctiví, tak sa rozpamätáme, ako na tomto falošnom strachu z vypätého či extrémneho liberalizmu „vznikali“ aj také nádejné strany ako Za ľudí či Spolu.
Na túto veľkú – volajme ju „pseudokonzervatívnu“ – lož sa postupne vešajú menšie demagogické klamstvá o zle z Istanbulu, o nebezpečenstve dúhovej vlajky, interrupčné parlamentné „seriály“, rozprávania o zlých migrantoch, o protirodinnej politike protirodinnej koalície, o potrebe liečiť nákazlivú chorobu homosexuálnej orientácie či o inom ohrození slovenskej duše. A z vlniek sa robia vlny. A funguje to. Stojí nám to za to?
Pravda môže byť spoločná hodnota
Takže na začiatok si skúsme povedať, že klamať si nebudeme. A že pravda môže byť rovnako tradičnou hodnotou pre tých otvorenejších budúcnosti aj pre tých, ktorí hľadajú inšpiráciu v minulosti. Pravdou je, že tí, čo vyznamenanie Tunegu, Púčika a Tesára hodnotili kriticky, nikdy netvrdili, že Clementis je lepší vzor ako oni a Biela légia. Vladimír Clementis prezidentské vyznamenanie v demokratickom období po novembri 1989 nikdy nedostal. Nechajme konečne Tisa, jeho režim, dedičstvo a jeho úprimných vyznávačov a napomáhačov odpočívať v pokoji rovnako ako Clementisa. Hľadajme v našich dejinách iné vzory a portréty na tričká dnešnej mládeže.
S fašistami a komunistami ani s ich klonmi či ich kamarátmi sa nevyjednáva. Fašisti a komunisti a „priatelia“ fašistov a komunistov do spoločnosti, ktorá si ctí hodnoty pravdy, lásky, solidarity a spolupatričnosti so slabšími a prenasledovanými, za stôl nepatria. Musia ostať pred bránami každého kultúrneho a spoločenského podujatia aj parlamentu. Niekde robíme chybu, ak sa nám to nedarí a dávame im vyznamenania a odhaľujeme im sochy či pamätné tabule.
A ak sedia aj v parlamente, úplne otvorene alebo pod rúškom demokraticky sa tváriaceho zoskupenia.
Pingback: Sekulárne noviny: Jún 2022 - EthosEthos