Obetiam sa dostáva ďalšie poníženie namiesto pomoci.
S pojmom inštitucionálna zrada ma zoznámili psychologičky, ktoré sa venujú téme zneužívania žien, detí či pacientov a klientov nemocníc, domovov sociálnych služieb či sociálnej starostlivosti o deti a mladých ľudí.Článok pokračuje pod video reklamou
Ide o fenomén, keď sa inštitúcia, ktorá deklaruje starostlivosť, pomoc a podporu ľudí, ktorí sú jej zverení alebo sa na ňu s dôverou obracajú, zrádza toto svoje základné pomáhajúce poslanie. Obete sa tak stávajú obeťami po druhýkrát v situácii, v ktorej čakajú pomoc a podporu. Obracajú sa s dôverou na niekoho, od koho čakajú pomoc, ale namiesto pomoci príde opäť len poníženie a prehĺbenie pocitu vlastnej nedostatočnosti a zlyhania.
Hanba a strach
Na Slovensku sme dnes svedkami inštitucionálnej zrady na rôznych úrovniach. Systém spravodlivosti nemá dôveru a v očiach verejnosti a podľa rozšíreného vnímania stojí skôr na strane páchateľov ako obetí. Ťažká vymožiteľnosť práva a konštatovanie, že skutok sa nestal, sú viac ako len anekdotickými javmi.
Najvyšších predstaviteľov sa dlhé roky spravodlivosť nedotýkala. Pudové výbuchy nadšenia pri mediálnom nadšení zo zadržania či uvalenia vyšetrovacej väzby na „dôležitých“ to len ilustratívne dokresľujú. V exponovaných kauzách ako Čistý deň, Chachaland či „Herák“ obete namiesto pomoci a bezpečného prostredia zakúsili neistotu a strach. Inštitúcie sociálnej starostlivosti či detské tábory sú neistým miestom zneužívania a domôcť sa nápravy či zadosťučinenia je pre obete veľmi ťažké. A nechcú to po medializovaných skúsenostiach iných obetí riskovať. Hanbia sa a boja.
Ide totiž veľmi často o reťazenie a spoluprácu aktérov ponižovania, ktoré majú v sebe hlbokú dimenziu lojality a takpovediac kmeňovej či „rodinnej“ spolupatričnosti spoluvinníkov. V niektorých organizáciách je upevnená ešte niečím iracionálne a až transcendentne silným.
Viera ako nástroj falošnej lojality
V medzinárodnom prostredí sa takéto organizácie nazývajú „faith based“ mimovládne alebo neziskové organizácie, ktoré sa okrem občianskej angažovanosti vo svojom fungovaní opierajú aj o náboženské presvedčenie svojich členov.
Toto náboženské presvedčenie či deklarovaná konfesionálna príslušnosť splýva s lojalitou voči lídrom náboženskej organizácie a lídrom konkrétnej organizácie. Lojalita voči organizácii a jej náboženskej motivácii angažovať sa vo verejnom priestore a osobná viera sú hlboko prepojené v rovine osobného prežívania. Práve preto sa spochybnenie cirkevného predstaviteľa často prezentuje ako útok na vieru, náboženstvo, náboženskú slobodu alebo Boha samotného. Aj na Slovensku sme mali v tomto smere už niekoľko prípadov, ktoré sa síce skončili pre tých, ktoré takéto námietky vzniesli ako neopodstatnené, ale dotyční sa dostali v očiach verejnosti pod značný tlak a čelili aj profesionálnej ujme.
V tomto smere je najznámejší prípad novinára Martina Kleina a jeho text, v ktorom kritizoval pokrytecké konanie trnavského arcibiskupa Sokola. Na Slovensku bol právoplatne odsúdený a po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov uspel pred Európskym súdom pre ľudské práva. Zatiaľ však stratil prácu v rozhlasovej stanici Slobodná Európa a so zápisom v registri trestov nemohol dlhé roky nájsť svojej kvalifikáciu primerané uplatnenie.
Po deviatich rokoch ESĽP potvrdil oprávnenosť jeho námietky a fakt, že ho Slovenská republika odsúdila neprávom. Ďalšie dva roky trvalo očistenie novinára slovenskými súdmi. Na základe žaloby dvoch katolíckych združení – Miestneho spolku Cyrilo-metodskej spoločnosti v Prievidzi a Bernolákovej spoločnosti v Bratislave – bolo takto zničených viac ako desať rokov života konkrétneho človeka na základe falošne interpretovanej lojality voči „cirkvi“. Pritom išlo o kritické zhodnotenie pôsobenia trnavského arcibiskupa Jána Sokola v Štátnej bezpečnosti ako agenta. Expresívnosť článku nebola predmetom žaloby.
Úspech či neúspech vlastného konania prežívajú členovia takýchto organizácií ako duchovný zápas dobra a zla.
S ním je spojené dualistické vnímanie sveta, v ktorom v konečnom dôsledku niet miesta pre dialóg, lebo zápas, ktorý takto motivované zoskupenia vedú, je len nátlakovým zápasom o presadenie vlastnej vízie. Táto vízia je správna primárne preto, lebo vychádza z osobnej viery. Cirkevné vedenia sú v danej schéme veľmi dobre ukryté za angažovanosť svojich radových členov. Osobné presvedčenie vychádzajúce z konfesionálneho učenia cirkví sa vo verejnom diskurze maskuje občianskou angažovanosťou a rámcovaním debaty ako bojom za vlastnú náboženskú slobodu.
Toto je aj rovina debaty o tom, do akej miery sa cirkevné prostredie podieľa a nesie zodpovednosť za zlyhania jednotlivcov v prípadoch, ktoré aj na Slovensku prenikli na verejnosť a nevyhli sa publicite.
Spomeňme prípady kňaza v Nevidzanoch, právoplatne odsúdeného predátora, ktorý spravoval farnosť v Kriváni, či nedávno, keď v utorok 28. júna 2022 Okresný súd v Dolnom Kubíne odsúdil kňaza Františka Ondreka za pokračujúci zločin sexuálneho zneužívania maloletého dievčaťa. Usvedčený páchateľ dostal trojročný trest s podmienečným odkladom na štyri roky. Obeť po rozsudku premkli smútok a plač.
Na dôvažok sa Slovensko stretlo aj s prípadom vyšetrovania biskupa a jeho zastavenia s odôvodnením vyšetrovateľa, že to, čo obeť opisovala, že sa jej z jeho strany stalo, nebolo sexuálnym zneužívaním. Obeť sa spravodlivosti nedovolala a prípad sa pre vážnu diagnózu biskupa dostal do zóny, v ktorej sa ním už radšej nikto nechce zaoberať. Významnú úlohu pri vyšetrovaní zohrávalo to, že vyšetrovanie prípadu prebiehalo v prostredí, kde sa inštitucionálne prepojenie a vzťahy podriadenosti a posvätnej úcty miešali na osobnej, regionálnej aj inštitucionálnej úrovni.
Status prezumpcie obete
Správanie predátorov a ich zlyhania sú ťažko predvídateľné práve pre dôveru a autoritu, ktorú vo svojom inštitucionálnom postavení požívajú. V našom prostredí sa napriek ojedinelým hlasom odborníkov z oblasti pomoci obetiam zneužívania nedarí prelomiť jeden vážny stereotyp. Prezumpcia neviny páchateľa má stále napriek zákonným aj expertným opatreniam prevahu nad prezumpciou statusu obete zneužívania. Obetiam, ktoré sa domáhali spravodlivosti, sa v slovenskom prostredí stalo preto osudným to, že so svojím verejným vystúpením sa stali terčom odsúdenia okolia a zároveň „záhadnej“ synergie orgánov a inštitúcií, ktoré im mali ponúknuť pomoc a účinnú podporu. Stretli sa skôr s mocenskou prevahou inštitúcií, ktoré kombináciou byrokratickej otravnosti, nekompetenciou aj osobnou angažovanosťou v prospech podozrivých dostali obete do postavenia opätovného poníženia.
Príkladom je fakt, že výpovede obetí neboli v konkrétnom prípade zaregistrované v audiovizuálnom formáte. Je to opatrenie, ktoré je zákonom predpísané práve preto, aby nedochádzalo k sekundárnej viktimizácii obete. Má sa tak predísť tomu, aby obeť svoj prípad zneužitia nemusela opakovane reprodukovať pred meniacimi sa aktérmi procesu vyšetrovania a dokazovania. Verejnosť sa dozvedala z médií v rôznych prípadoch detaily o tom, ako sa obeť vyhýba výpovedi, hoci orgány činné v trestnom konaní výpoveďou už disponovali.
Toto konanie predpokladá vysokú mieru súčinnosti právnych zástupcov podozrivých, vyšetrovateľov aj tých, ktorí týmto príbehom obetí otvoria cestu do verejného priestoru. Tam sa obeť dostáva do nevýhody, lebo autorita a aura funkcie reprezentanta inštitúcie zvyčajne vyžadujú veľa úsilia a profesionálnu stratégiu, aby boli prelomená alebo aspoň vyrovnané. Časový odstup od udalosti a jej vyšetrovania je v tomto prípade rovnako významným faktorom, ktorý nekompetentný prvok vo vyšetrovaní môže využiť v prospech podozrivých a na spochybnenie obete.
Bežne sa od obete očakáva, že keď už k zneužitiu došlo, tak bezprostredne vyhľadá pomoc. A to sa vo veľkej miere prípadov nedeje, pretože tomu bránia obavy rozmanitého pôvodu. Časový odstup medzi udalosťami a časom, keď obete prehovoria, sa pohybuje v priemere okolo osem až pätnásť rokov.
Za posledné roky sa premlčanie podarilo prelomiť na Slovensku len v jednom verejne známom prípade zneužívania. Stalo sa to vďaka medializácii a identifikácii páchateľa v prebiehajúcom a živom prípade zneužívania. Ďalšia obeť toho istého páchateľa ho usvedčila. Aj v tomto prípade cirkevní predstavitelia v nadriadených pozíciách spolupracovali na utajovaní prípadu zneužívania.
Okrem predstaveného kláštora vedú preukázateľné stopy utajovania z verejne dostupných zdrojov až k diecéznemu biskupovi a jeho najbližším spolupracovníkom, kňazom. Hoci je to verejne známe a dostupné, prípadu utajovania zneužívania sa podľa mojich informácií nikto kompetentný nevenuje. Prípadu sa biskupský úrad elegantne zbavil tak, že dotyčný kňaz bol zbavený kňazskej služby a už podľa tzv. cirkevného práva nespadá do jurisdikcie cirkevných autorít.
Je náročné zaujať postoj, ktorý by nás v tejto situácii ušetril neprimeraného zovšeobecňovania a zveličovania. Musíme však vidieť, že tento fenomén je posledné dve desaťročia znakom hlbokej krízy katolíckeho kresťanstva na svetovej úrovni.
Predzvesť reformy?
Český kňaz a sociológ Tomáš Halík v tejto súvislosti pripúšťa analógiu s javmi, ktoré viedli v sedemnástom storočí k reformácii. Zdanlivo banálne obchodovanie s odpustkami sa stalo rozbuškou, ktorá uvoľnila stavidlá hnevu nahromadenému pri pohľade na skorumpovanú cirkevnú aristokraciu, ktorá sa podieľala na nespravodlivom feudálnom fungovaní spoločnosti. Svetská moc si spoluprácou s cirkevnou interpretáciou nemennosti sociálneho usporiadania spoločnosti zabezpečovala svoju beztrestnosť a privilegované postavenie.
Tomáš Halík v súčasnej kríze sexuálnych škandálov v prostredí rímskokatolíckej cirkvi vidí proces, ktorý môže spustiť procesy, aké budú viesť k štrukturálnej reforme inštitucionálneho fungovania rímskokatolíckej cirkvi. Okrem potreby autentickej spirituality, ktorá naplní vyprázdnený náboženský formalistický ritualizmus, sa podľa Halíka úradná cirkev bude musieť podrobiť aj podstatným inštitucionálnym zmenám. O ich rozsahu sa veľa hovorí a diskutuje v súčasnom procese, ktorý má viesť k biskupskej synode o tzv. synodalite v cirkvi. Má sa zaoberať práve spoluzodpovednosťou a participáciou ako kľúčovými vlastnosťami, ktorými sa má vyznačovať rímskokatolícka cirkev v najbližších rokoch.
Väčší problém ako samotné zneužívanie je jeho utajovanie
V tejto súvislosti treba uviesť, že pápež František sa viac ako prípadom zneužívania mladistvých chlapcov a dievčat katolíckymi duchovnými venuje systémovému utajovaniu tohto zneužívania. Rádovo viac ako jednotlivým delikventom. A príčinu tohto javu systémového utajovania a nespolupráce cirkevných predstaviteľov s orgámi činnými v trestnom konaní vidí v zneužívaní moci úradnej cirkvi. Teda nie celej cirkvi, ale cirkevného vedenia, teda vyššieho kléru, kam radíme biskupov a ich najbližších spolupracovníkov. Toto je niečo, čo by sme skrátene mohli nazvať cirkevný papalášizmus alebo klerikalizmus. Podľa cirkevného práva sa cirkev delí na klerikov a laikov. Riadiacu moc v cirkvi na základe tohto delenia môžu vykonávať len klerici, teda vysvätení kňazi a biskupi.
Rímskokatolícka cirkev je globálna inštitúcia. Jej kríza sa dotýka aj Slovenska.
Slovenská vetva tejto svetovej inštitúcie má podpísané s naším štátom tzv. vatikánske zmluvy. Je to takpovediac dobromyseľný dokument o vzťahu štátu ku rímskokatolíckej cirkvi. V kontexte svetového diania sa však ukazuje, že isté vzory správania, ktoré sú už dostatočne známe a opísané na svetovej úrovni, sa opakujú aj v súčasnom fungovaní rímskokatolíckej hierarchie na Slovensku. Nikto netvrdí, že rímskokatolícka cirkev je hniezdom predátorov. Toto zovšeobecňovanie, ktoré zaznieva dokonca aj z biskupských úst je prekrútením toho, čo sa občianska spoločnosť a obete zneužívania snažia povedať.
Mlčanie detského ombudsmana
Vidíme, že aj na Slovensku pôsobí početná komunita lojálnych a aktívnych veriacich, ktorí túto lojalitu uplatňujú v nemocniciach, školách či v sociálnej oblasti. Na utajovaní prípadov zneužívania sa podieľajú svojím mlčaním inokedy veľmi radikálne komunikujúce občianske združenia blízke cirkevnému učeniu a dogmaticky ho aj verejne interpretujú dokonca do tej miery, že ho chcú dostať v oblastiach, ako je interrupčná legislatíva či tzv. ochrana tradičnej rodiny cez novelizácie existujúcich zákonov aj do legislatívy nášho štátu.
Pri sledovaní benevolentných trestov pre páchateľov sexuálneho zneužívania kňazmi na Slovensku verejnosti logicky dochádza trpezlivosť aj zmysel pre mieru. Ako môže inštitúcia, ktorá si nárokuje na titul morálnej autority a strážkyne hodnôt, konať tak, ako koná?
Práve preto sú hyperbolické vyjadrenia na adresu cirkevných lídrov mocným hlasom bezmocných ľudí, ktorí volajú o pomoc a domáhajú sa pozornosti aj za cenu v očiach adresátov asi trochu prehnaných metafor. A je to v prospech bezmocných, ktorých sa detský ombudsman z rodu Mikloškovcov nezastal ani povzdychom.
Samozrejme, je možné, že sa angažujú v prospech detí nejako utajene. Rola ombudsmana je však práve pre takéto situácie, aby zaznel jeho hlas v prospech detí.
Inštitúcia, ktorá zrádza svoje poslanie
Toto uvažovanie naozaj nie je prejavom nepriateľstva voči cirkvi a kresťanstvu. Je to opis toho, čo psychológovia, s ktorými sme sa stretli pri spoločnej práci a dialógu o tomto fenoméne, nazývajú inštitucionálna zrada.
A nás na Slovensku spolu s ostatnými inštitúciami zrádzajú spoluprácou s páchateľmi na úkor obetí aj oficiálne katolícke cirkevné štruktúry. Štruktúry, ktoré sa na začiatku júla tradične prihovárajú na púťach veriacim zmätočným šírením sebaľútosti.
Predseda parlamentu Boris Kollár, podľa Milana Krajniaka polepšený hriešnik, čaká dvanáste dieťa s jednou zo svojich desiatich mamičiek nateraz jedenástich detí. A nás bude spolu s bulvárom zaujímať, či toto dvanáste dieťa dostane tradičnú výchovu vo svojej netradičnej rodine a aký jej postaví nájomný byt. Nič nehovorí o pokryteckom nastavení bojovníkov za tradičné hodnoty viac ako táto epizóda zo života predsedu slovenského parlamentu.
Pre spresnenie treba povedať, že členmi cirkvi sú mnohí obetaví učitelia, vychovávatelia, rehoľné sestry a radoví veriaci. Preto musíme rozlišovať a vidieť, že ide o zlyhanie inštitucionálnej cirkvi a jej lídrov. To, ako to však vnímajú radoví veriaci, ukázalo sa napríklad v spravodajstve ZDF minulý týždeň.
V Nemecku podľa dostupných informácií opustilo katolícku cirkev v uplynulom roku 360-tisíc a evanjelickú cirkev 280-tisíc členov. To, že nestratili vieru, je zrejmé. Podľa spravodajstva ZDF sa respondenti len prestali identifikovať s inštitúciou, ktorá podľa nich postupuje príliš váhavo v oblasti potrebných reforiem, a vnímajú súčasnú krízu aj ako dôsledok zlého prístupu k riešeniu utajovania zneužívania mladistvých klerikmi. A prestali ju podporovať svojimi daňami.
To, že inštitút vystúpenia z cirkvi neznamená v Nemecku stratu viery, sa trochu premieta aj do situácie na Slovensku. Aj keď počty veriacich veľkých cirkví za posledné obdobie od sčítania v roku 2011 poklesli, neznamená to, že by sa ľudia prestali vo svojom živote orientovať svojím presvedčením alebo hodnotovými prioritami. Len ich nespájajú s inštitucionálnym náboženským organizovaným životom.
Aj toto je posolstvo, ktoré by cirkevné vedenie nemalo ignorovať pri komentovaní toho, čím naša spoločnosť dnes prechádza.