Práve túžba po živote v pravde nepripúšťa dobrovoľnú samovražednú smrť.
Nie je jednoduché byť obeťou vykonštruovaných obvinení. Niektorí väzni svedomia z Jáchymova či aspoň ich deti ešte žijú medzi nami. Nesiahali si na život, lebo túžba po živote v pravde je vždy silnejšia ako samodeštrukcia. Lebo život v pravde nikdy nemá ako alternatívu pokrytectvo alebo lož. Jej reč je áno – áno, nie – nie. Aj keď sú možné kompromisy či stratégia, ako pravdu nezaprieť a neklamať. Vo vyhrotených situáciách, ktoré neponúkajú celé spektrum postojov, sú len dve možnosti: pravda alebo lož.
No práve túžba po živote v pravde nepripúšťa dobrovoľnú samovražednú smrť. Preto väzni svedomia zomierali a trpeli v tichu ľudáckych, fašistických či komunistických žalárov a táborov. A vydávali svedectvo o pravde, aj keď ju ich väznitelia chceli umlčať spolu s nimi. Preto im Anton Srholec svojím životom aj ako líder konfederácie politických väzňov na sútoku Moravy a Dunaja postavil pomník.
Ale aj dnes politický štvanec a aktuálne aj väzeň Navaľnyj ukazuje, ako sa bojuje za život v pravde. Život v lži takúto túžbu nepozná. Preto sa ten, kto sa stal sám obeťou svojho života v lži, vo vyšetrovacej väzbe či doma, vážne zaoberá sebadeštrukčnými plánmi. Odhalenie a jeho dôsledky sú zničujúce. Pokrytecký dvojaký život stráca zmysel. Strácajú sa priatelia, status, privilégiá. Potupné fakty na svetle pôsobia mimoriadne nepríjemne, aj keď platí prezumpcia neviny. Začíname tušiť súvislosti. Z otcov a matiek, ktorí starostlivo predstierali bezúhonnosť, sa stávajú ľudia vzbudzujúci pochybnosti. Na verejnosti i doma. A to bolí. Veľmi.
Je pochopiteľné, že pravdu si samovrah berie do hrobu so sebou. To, že nezvolí katarznú cestu reflexie, je len pokračovaním pokryteckého života v lži a často „nad pomery“. A na úkor iných. Pravda niekedy už nedokáže oslobodiť. Usvedčí len z doterajšej závislosti od pokryteckého života v lži. Kto kradne iným, okráda aj svoju rodinu.
Človek zviazaný lžou a upísaný molochovi moci nemá prečo bojovať za svoj život. Je vlastne mŕtvy od momentu, keď si prvýkrát dáva na ruky hodinky, ktoré násobne prekračujú jeho príjem, a každý deň, keď odomyká dvere auta či bytu v bytovom komplexe, ktorého majiteľa pozná za cenu, ktorú sa nikto nesmie dozvedieť.
To mi napadlo po ďalších dvoch samovražedných činoch vo vyšetrovacej väzbe a „doma“. Že Navaľnyj žije v pravde. Prečo v nej nedokážu žiť aj iní vraj politickí väzni? A že práve pre tento strach z pravdy, ktorú chcú samovrahovia zničiť spolu so svojím životom, je pre nás dôležitou výzvou otvoriť cestu spravodlivosti. Dozvedieť sa, ako to bolo a kto si to všetko objednal. A neživiť naše osobné ani verejné emócie túžbou po pomste a odplate.
Robme, čo sa dá, aby sa právo na spravodlivý súdny proces a príležitosť na sebareflexiu nestali zbytočnými kozmetickými doplnkami. Možno potom zažijeme aj záblesky katarzie a pokánia. Raz. Niekde. Bez ilúzií. Život v lži nenájde cestu k pravde sám od seba. Vyhýba sa jej. Spravodlivosť a rešpekt k dôstojnosti lžou a životom v lži zlomeného človeka je morálnym imperatívom. Len tak a práve tak dobrom premáhame zlo a pomáhame spravodlivosti. Musíme tomu pomôcť aj našou zdržanlivosťou ako občania aj ako politici.
Okrem osobného kalkulu a spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní je v človeku aj miesto, ktoré volá po zmierení so sebou. To volá po prijatí pravdy o sebe ako po očistnom procese, ktorý namiesto beznádeje pomáha hľadať cestu von. To je cesta sebareflexie a starodávneho pokánia. Nie ako výmenného obchodu za nižší trest.
Ale ako cesta z temnej noci sebectva k svetlu života v pravde. Tam sa hlboké spojenie s túžbou po pravde v sebe aj okolo seba stáva politickou a občianskou cnosťou. Oslobodenie od straníckeho klientelizmu a korupcie je v istom zmysle vyslobodením z politického zovretia partie, ktorá mohla a robila všetko. A zničila tieto životy ešte skôr, ako sa dostali do situácie zúfalého precitnutia, že všetko asi prasklo. Je to však iné väzenie ako to, v ktorom sedí skutočný politický väzeň Navaľnyj. Tak si ja predstavujem peklo.