Nerozumiem, prečo nevieme ľudsky prijať životný príbeh Jána Vojtaššáka taký, aký je. Bez svätorečenia. Určite si ako väzeň komunistického režimu veľa vytrpel. Kapitolu spolupráce s ľudáckym režimom však treba brať mimoriadne vážne.
Proces bol pred rokmi pozastavený práve preto, že vatikánske archívy informácie, ktoré sa opäť dostali do novej publikácie vatikánskeho historika Johana Ickxa, dávno majú. Ide o to, ako sa s ich „pripomenutím“ v rozbehnutom druhom pokuse o svätorečenie biskupa Jána Vojtaššáka vyrovnajú slovenskí predkladatelia. Tých nová publikácia vatikánskeho historika nepochybne vyrušila.
Vojtaššákov praktický antisemitizmus, ktorý sa prejavil úplne konkrétne pri „úctivej“ žiadosti o arizáciu baldovských kúpeľov, však nie je vecou názoru. Je to historický fakt a smutná skutočnosť. Nie je to nič nové. Nejde o „nedokázané“ sympatie k fašizmu hajlujúceho či „nastrážujúceho“ biskupa. Ide o premyslené praktické nehumánne konanie. Arizáciou sa občania zmocňovali počas tisovského režimu cudzieho majetku len preto, lebo sa na Slovensku uplatňoval tzv. Židovský kódex z roku 1940 či neskorší zákon o vysťahovaní židov z roku 1942. Bol to takpovediac štátom riadený stranícky klientelizmus, v ktorom sa tí, ktorí sa doň zapojili, priamo podieľali na likvidácii občianskych práv slovenských Židov.
Praktický antisemitizmus
Vojtaššákov antisemitizmus sa prejavoval v jeho drobných krokoch v postupe pri získavaní majetku ľudí, na ktorých sa vzťahoval Židovský kódex. Poznáme mená aj to, ako úctivo vlastným podpisom Ján Vojtaššák o arizáciu žiadal príslušný Ústredný hospodársky úrad. Jeho predsedu Augustína Morávka pán biskup Vojtaššák prosí o arizáciu týmito slovami: „/…/ spišské biskupstvo chce arizovať t. zv. Kúpele Baldovce /…/, ktoré sú majetkom Žida Ladislava Frieda. /../ Úctive prosím o dobroprajnosť Vašej slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo spišské.“ List je vlastnoručne podpísaný biskupom Jánom Vojtaššákom s pozdravom Na stráž! Funkcia v Štátnej rade je z tohto pohľadu menej podstatná. Určite však v očiach verejnosti ako podpredseda tejto inštitúcie dodával tisovskému režimu legitimitu.
Predpokladajme, že pri svätorečení sa predkladatelia budú snažiť ukázať, že pozitíva v živote Jána Vojtaššáka prevládajú nad jeho drobnými ľudskými slabosťami. Budú ho predstavovať ako mučeníka komunistického režimu a kapitolu jeho spolupráce s tisovským štátom a aktívnej arizácie budú bagatelizovať a vytesňovať.
Nerozumiem, prečo nevieme ľudsky prijať životný príbeh Jána Vojtaššáka taký, aký je. Bez svätorečenia. Určite si ako väzeň komunistického režimu veľa vytrpel. Kapitolu spolupráce s ľudáckym režimom však treba brať mimoriadne vážne.
Signál verejnosti
Môžeme však konštatovať, že nejde o nič nové. Posolstvom tejto iniciatívy spišskej diecézy, ale aj ostatných slovenských biskupov je to, že slovenská vetva rímskokatolíckej cirkvi ostáva mentálne, kultúrne aj teologicky vo svojom predkoncilovom svete.
Nevníma súvislosti, civilizačné zmeny a nemá schopnosť reflexie prijať zodpovednosť za tisovský režim ako inštitúcia. Nevníma morálnu dimenziu spoluzodpovednosti za pomýlenie katolíckej a kresťanskej verejnosti. Ignoruje kapitoly z dokumentu o historických omyloch cirkvi Jána Pavla II. pri príležitosti jubilejného roku.
Išlo konkrétne o ospravedlnenie za kresťanský antisemitizmus spôsobený nesprávnymi teologickými interpretáciami biblických textov. Namiesto pokory sa slovenskí cirkevní predstavitelia opäť snažia len oprášiť klerikálny cirkevný triumfalizmus. Vyhlásenie za pravdivý obraz biskupa Jána Vojtaššáka podpísali páni biskupi Kuboš, Vasiľ a Judák.
V prieskume, ktorý som zadal agentúre FOCUS v roku 2017, som sa na reprezentatívnej vzorke respondentov snažil indikatívne podložiť niektoré skutočnosti aj dátami a zisteniami, nielen dohadmi. Na tému týkajúcu sa podpory svätorečenia biskupa Jána Vojtaššáka som sa snažil získať spektrum odpovedí a nálad verejnosti z hľadiska ich cirkevnej príslušnosti a miery praktizovania kresťanskej viery. V žiadnej zo skupín sa respondenti nevedeli stopercentne stotožniť s výrokom: „Podporujem svätorečenie biskupa Jána Vojtaššáka.“ V celej populácii sa k tomuto konštatovaniu priklonilo 36 percent respondentov. Len 13 percent sa s týmto výrokom dokázalo plne stotožniť. 37 percent respondentov odpovedalo, že sa s týmto konštatovaním nestotožňuje. 15 percent respondentov s týmto konštatovaním rozhodne nesúhlasilo.
Prečo to uvádzam? Pri procese svätorečenia je potrebné, aby osobnosť budúceho kanonizovaného človeka vzbudzovala rešpekt a mala dobrú reputáciu aj u nekatolíkov a širšej necirkevnej verejnosti.
Noví predkladatelia postavili obnovenie procesu na zázrakoch, ktoré údajne zosnulý biskup spôsobil na základe modlitieb, ktoré k nemu „vysielali“ veriaci. To je síce v cirkevnom prostredí zaujímavý fakt, no naša spoločnosť má predsa aj iné kritériá, ktorými sa dívame na ľudí a ich pôsobenie v spoločnosti.
Pomýlená teologická interpretácia, ktorú ako takú identifikoval aj spomenutý pápežský dokument, sa tu opäť dostáva do popredia a na pozadí faktu, že prezidentom tisovského režimu bol rímskokatolícky kňaz, sa skreslenie spôsobené tzv. confirmation bias opäť dostáva silne do popredia.
Ako však ukazujú odpovede na výrok „Jozef Tiso je zodpovedný za deportácie a vyvraždenie Židov na Slovensku“, vo verejnosti panuje pomerne jasný konsenzus. Viac ako 47 percent odpovedajúcich sa s týmto výrokom stotožňuje a len 30 percent respondentov si myslí niečo iné. Ľudia bez cirkevnej príslušnosti, ateisti či členovia evanjelickej cirkvi sa s týmto výrokom dokážu stotožniť v ešte vyššej miere. Fakt, že Jozef Tiso ako rímskokatolícky kňaz bol morálne aj politicky zodpovedný za deportácie a vyvražďovanie občanov republiky, ktorej bol prezidentom, je teda predmetom širokého konsenzu dnešných obyvateľov Slovenska.
Na pozadí týchto faktov vystupuje do popredia aj to, ako je potrebné vnímať tých, ktorí jeho zodpovednosť umenšujú, odmietajú a snažia sa o neoľudácke oživenie ideí stavovského a nedemokratického zriadenia z rokov 1939 – 1945. Áno, aj arizácie, ktorá bola súčasťou procesu dehumanizácie a likvidácie „iných“ občanov Slovenskej republiky ako tých, ktorých tam chcel tisovský režim mať.
Proces kanonizácie by mal byť skúmaním a posúdením konkrétneho ľudského príbehu. Jeho posolstvo má byť v lokálnom spoločenstve spišskej partikulárnej cirkvi aj v univerzálnom kontexte dejín rímskokatolíckej cirkvi historickým míľnikom. Usmernením a povzbudením kresťanských čností. Práve preto má v procese miesto aj tzv. advocatus diaboli, t. j. posúdenie tých aspektov príbehu, ktoré vzbudzujú pochybnosti. Konanie biskupa Vojtaššáka počas tisovského režimu a jeho aktívna participácia na najsmutnejšej kapitole slovenských dejín je preto vážnym spochybnením. Aj z tohto dôvodu bol proces pred rokmi pozastavený. Zdá sa, že slovenskej katolíckej hierarchii ide skôr o ideologické víťazstvo ako o starostlivé posúdenie toho, čo sa počas slovenského štátu naozaj dialo, a prijatie svojej časti zodpovednosti spojené so sebareflexiou.
Mnohí tisovskému režimu vzdorovali
Prečo je to tak, ak vieme, že medzi duchovnými bolo veľa osobností, ktoré otvorene aj skryte tisovskému režimu vzdorovali? O biskupovi Vojtaššákovi a o jeho nepriamej podpore aj praktickom antisemitizme existuje dostatok overených aj publikovaných dôkazov, že obete režimu a ich potomkovia ho na základe historických faktov vnímajú mimoriadne kontroverzne.
Je tu veľa príbehov kňazov a biskupov či radových katolíkov, ktorí sa v tom období zachovali práve naopak. Nearizovali a židovským rodinám pomáhali a chránili ich pred deportáciami. Je možné, že títo ľudia už rezignovali, boli marginalizovaní, zomreli, a teda stratili hlas. Pravdepodobnejšia je však možnosť, že nový pokus rímskokatolíckej hierarchie podporiť a odblokovať proces Vojtaššákovho svätorečenia je z pozície sily opätovným pokusom rehabilitovať to, čo má ostať mementom a poučením.
Stačí len zalistovať v publikáciách Dokumentačného strediska holokaustu či v textoch a vo vyjadreniach historikov, ako Ján Hlavinka či Ivan Kamenec, ktorí tento príbeh podrobne spracovali. Na konferenciách sa dalo nahliadnuť aj do Vojtaššákovho vlastnoručne podpísaného listu s úctivou žiadosťou o arizáciu baldovských kúpeľov. Berme tieto fakty na vedomie nie preto, aby sme – ako to budem určite počuť – cirkev poškodili, ale preto, aby sme sa z tohto príbehu niečo naučili. A aby sme na to nezabudli.
A aby tu, kalkulujúc so zabudnutím, nepovstávali každých pätnásť rokov takéto revizionistické vlny. Tento kalkul s oživovaním jednotlivých kamienkov mozaiky ľudáckeho režimu má postupne otupiť našu vnímavosť a pozornosť. V nádeji, že sa už zabudlo, že biskup Ján Vojtaššák bol najskôr arizátorom a až potom väzňom komunistického režimu.
Jedno i druhé je súčasťou jeho príbehu. Je tu veľa príbehov kňazov a biskupov či radových katolíkov, ktorí sa v tom období zachovali práve naopak. Nearizovali baldovské kúpele ako Ján Vojtaššák. Židovským občanom aj ich celým rodinám pomáhali a chránili ich pred deportáciami.
Aj táto epizóda opätovného oživenia kanonizácie spišského diecézneho biskupa Jána Vojtaššáka ilustruje, ako sa prekonané teologické interpretácie môžu stať opäť toxickými pre zdravé fungovanie občianskej a demokratickej spoločnosti. A prečo sa používaním nekompetentných teologických interpretácií môžeme aj dnes dopustiť tých istých chýb ako v minulosti. Tento príbeh a prístup biskupov Judáka, Kuboša a Vasiľa ukazuje, že proces dozrievania slovenského katolíckeho kresťanstva v ich réžii je stále zaseknutý a nedáva veľa nádejí na naštartovanie.
Pingback: Syntéza alebo falzifikácia slovenských dejín? - mirokocur.sk