AOMEGA fórum na tému ako pokračovanie teologickej diskusie o tom, že homosexualita nie je hriech.
Po januárovej debate o tom, prečo si niektorí teológovia myslia, že HOMOSEXUALITA NIE JE HRIECH a prečo farárka evanjelického cirkevného zboru v Bratislave chce pastoračne sprevádzať aj queer ľudí AOMEGA fórum vstúpi aj do verejnej debaty o tom, že homosexualita nie je už dávno ani choroba. V diskusii dvoch veriacich ľudí, lekára genetika Petra Križana a teológa Miroslava Kocúra sa dotýkame toho, ako sa poznatky medicíny, genetiky, psychológie a humanitných vied môžu v rámci interdisciplinárneho a transdisciplinárneho dialógu stať aj predmetom teologickej reflexie a čo to môže znamenať pre pôsobenie cirkví v dnešnom svete.
MODERÁTOR pozvanie klásť otázky v mene veriacich, inak veriacich aj neveriacich ľudí v tejto diskusii prijal moderátor a novinár Braňo Bezák.
DSISKUTUJÚCI HOSTIA
Peter Križan je lekár genetik, a je to aj predseda ok21 – Spoločnosť pre otvorené kresťanstvo 21. storočia. Vzdelaním lekár, profesionálne sa venuje lekárskej genetike. V zdravotníctve mal mnoho rokov aj organizačné a manažérske úlohy. Spoločensky sa angažuje predovšetkým v témach na hranici medzi kresťanstvom a prírodnými, spoločenskými a duchovnými vedami.
Miroslav Kocúr, je teológ, pedagóg a publicista. Je výkonným riaditeľom AOMEGA inštitútu, ktorý vznikol v roku 2014. Venuje sa vo svojej odbornej a publicistickej práci aktuálnym súvislostiam národnej a náboženskej identity a presahom teologických interpretácií do súčasnej spoločenskej a politickej diskusie a diania. V rokoch 1995-2003 pôsobil v cirkevnej službe ako rímskokatolícky kňaz. V roku 2003 sa na vlastnú žiadosť cirkevnej služby vzdal.
Dobrý deň, počúvala som túto diskusiu a zase mi chýba, že nebolo spomenuté:
Prečo sa často nehovorí o tom, že mnohí ľudia zažili zranenia, odmietnutie alebo hľadali lásku a bezpečie – a v tom sa vytvorila príťažlivosť k rovnakému pohlaviu?
Prečo výskumy ukazujú vyššiu mieru nestability, nevernosti a duševných problémov v homosexuálnych pároch oproti heterosexuálnym, aj v krajinách, kde je plné spoločenské prijatie?
Nie je ustupovanie akejkoľvek ideológii bez hraníc práve to, čo deti zneisťuje a oberá o stabilitu?
Môžete mi na to odpovedať? Ide mi totiž o to, že by som rada vedela odpovede aj na tieto otázky od veriacich, ktorí tvrdia, že LGBTQ je úplne normálna a nemáme ju stigmatizovať a podobne… Ešte chápem, ak to hovoria neveriaci ľudia ale ľudia, ktorí sú veriaci? Viete, milovať ľudí, tak ako miloval Ježiš, to je bez debaty, o tom sa tu nebavíme, ale Ježiš predsa hovoril aj to, že choď a už viac nehreš. Stále ma mätie, ako spájame lásku s dovoľovaním resp. schvaľovaním hriechu. A tu nehovorím len o homosexualite, ale aj preoperovaní, o potratoch, o tom, že sa môžem cítiť a správať ako pes, hoci som človek … Hovorí sa zle o konverznej terapii, lebo „núti“ človeka meniť sa, pričom túto terapiu vyhľadávajú ľudia, ktorí ju chcú, nikto ju nikomu nenúti (aspoň teda v dnešnej dobe) alebo o zmene pohlavia (kde vlastne mením muža na ženu a naopak), to sa hovorí ako super, veď už nebude trpieť. (ako nebude trpieť, prosím? Duševne? Možno áno, možno nie, ale čo bolesť telesná? Mnohé komplikácie, hormonálna liečba, ktorá tiež spôsobuje diskomfort … Akosi mi stále niečo v tom celom nesedí. Ak som kresťan, verím v Boha, tak so všetkým. Aj milujem Ježiša, seba, druhých a taktiež nasledujem Ježiša aj vtedy, keď je to ťažké, keď to nejde podľa mojich predstáv, lebo Ježiš tým láme moju pýchu, ego …
S úctou Mária Bôryová