Prečo sa slovenskí politici chcú prezentovať tak trochu ako konzervatívnejší? Prečo nemáme ešte odvahu na to, aby spravili krok, ktorý sa nám podaril v prezidentských voľbách pred rokom?
Diskutovať o tom, či sú ženy v spoločenskej rovine rovní mužom a či ich dostatočne chránime pred násilím (áno, mužským), alebo či tí, ktorí sa hlásia k LGBT, majú mať príležitosť na plnohodnotný rešpekt spoločnosti, je úplne legitímne. Práve tak sa ukazuje úcta k rodine, žene, mužovi, deťom.
Snaha zosúladiť nové poznanie, slová a skutky existuje aj v cirkevnom prostredí. Dokonca ju deklaruje aj dnešný pápež. František nechce, aby kresťania chodili len po vychodených chodníkoch svojich stereotypov.
Slovensko dokázalo, že je pripravené na ženu v prezidentskom úrade. Rovnako sme pripravení pochopiť, že ak nás Kotleba straší liberalizmom, tak to robí na základe rovnakého predpokladu, ako to robil vo svojej kázni biskup, ktorý strašil Slovensko v televízii LUX ultraliberálnou kandidátkou.
Strašenie liberalizmom je len pokryteckou snahou odviesť pozornosť ľudí od skutočných problémov. Strašiak liberalizmu je výmyslom pokrytcov, ktorí si myslia, že sa to oplatí. Najlepšie to ukazuje birmovaný komunista Robert Fico. Pred pár rokmi si myslel, že je dobré vystupovať ako lojálny kresťan katolík. Dnes sa svojimi rasistickými videjkami strašiacimi migrantmi postavil na úroveň neoľudáka a obdivovateľa tisovského Slovenska.
Každý, kto len predstiera konzervativizmus, je preto tak trochu smiešny. Ako najznámejší otecko, otec desiatich detí s deviatimi ženami, čo brojí za tradičnú rodinu. Ako zbabelec Mizík, čo šíri nenávisť voči židom či moslimom a potom predstiera digitálnu negramotnosť. Rozbor toho, kedy títo ľudia hovoria pravdu a kedy klamú, nemá zmysel. Je jasné, že to je len pokrytecká populistická hra.
Aká je v tomto úloha Mariána Kuffu? Možno sám nevie, že je prorokom starého sveta jednej pravdy a užitočným idiotom pre tých, ktorí potrebujú moc pre svoje zištné ciele, ktoré sú na hony vzdialené od kresťanskej lásky. V tomto pokryteckom kŕči nás držia tí, ktorí kalkulujú s tým, že strach a hnev im prinesie istotu politickej moci. A že láska, pravda a otvorenosť ich môže pripraviť o vlastné istoty.
Každý, kto rieši politickú dilemu konzervativizmu a liberalizmu, sa môže sám seba opýtať: Kde chcem vidieť svoje dcéry, naše kolegyne, manželky, kolegov a tých, ktorí sú aj otvorene iní? Medzi nami, ako našich plnohodnotných spoluobčanov, alebo v gete spoločenskej ostrakizácie a nenávisti, v rámci ktorej ich vytlačíme zo Slovenska ako liberálny hnoj? Tisovský režim to už overil. Vraj to fungovalo. Celé Slovensko zatiaľ žilo v blahobyte a nič mu nechýbalo. Dobytčáky vyriešili Tisov problém. Na konci pokryteckej hry na konzervativizmus nás veľmi ľahko môže čakať niečo podobné.
Nikto totiž dnes nebude v očiach verejnosti väčší konzervatívec ako tí, ktorí ho predstierajú. Napriek svojim nemanželským či mimomanželským deťom, nefungujúcim rodinám, rozvedeným manželstvám, rukám špinavým od násilia, korupcie či klientelizmu a ukradnutým či pochybným spôsobom získaným titulom a výložkám. Populizmus znesie všetko.