Kto neverí v budúcnosť, musí ostať v minulosti. Viera ide za novým a netušeným. Indietrizmus ako záľubu v minulosti a jej istotách necháva tým, ktorí sa boja života v pravde.
Napomínajú ma ako heretika, bludára a pokrokára. Vraj sa ako katolík mám zastaviť na ceste do priepasti. Vnímajú ma ako toho, kto podľahol diabolskej ideológii, ktorá zničí Slovensko. Dávajú mi dobré rady, ako sa z tohto poblúdenia dostať, nadávajú mi vulgárne aj kultivovane. Ponúkajú mi akademickú aj duchovnú pomoc.
Všimol som si to celkom hmatateľne, odkedy som sa ocitol na strane tých, ktorí hovoria o potrebe progresu. Toto slovo vytvorilo vo vedomí slovenskej verejnosti mentálny blok a brzdu možnej spolupráce a zmysluplného dialógu. Predvolebná kampaň, ale vlastne už aj obdobie od jesene 2019 v spoločnosti vytvorilo z progresu predmet strachu, spochybnení a nenávisti.
Neúspech je nemennosť, ktorú poznáme
Pápež František o tomto neúspechu hovorí ako o záľube v minulosti, indietrizme. Je to v skratke o tom, že pánom sveta je poľovník z Očovej a slovenská žena sa má starať o ženské veci. Na ostatné nie sme ešte pripravení.
Nie sme pripravení na ženu ako prezidentku. Skúška správnosti skutočnosťou však ukazuje opak. Len nahnevaní mocní muži, zvlášť tí „porazení“, toto poznanie neprijímajú. Pevné láskavé trvanie na ľudskosti a nekonfrontačnom rešpekte považujú za slabosť. Ich päste však udierajú do prázdna, aj keď si myslia, že zasiahli.
Povoz alebo elektromobil
Postup minulej moci sa vždy začína autoritárskym presadzovaním toho, čo vždy bolo tak, ako je aj teraz. Pocit vlastnej dôležitosti nepripustí fakt, že aj to, čo bolo doteraz, sa zrodilo z veľkej paradigmatickej zmeny. Ježiš sa postavil farizejom, zákonníkom a kňazom. Oni ho označili za toho, kto sa rúha Bohu. A preto zorganizovali justičnú frašku.
Presadzovaním svojich dogmatických tvrdení sa tradičný svet nekompetentne tlačí do oblasti kompetencií prírodných a spoločenských vied. Následne inkvizítor novému poznaniu vzdoruje aj za pomoci represií, horiacich hraníc a tiel, exkomunikácie či reputačných škôd. Preto sú aj dnes nositelia inovácií označovaní za ľavičiarov, euromarxistov, bludárov či heretikov.
Následne sa tento proces presunie do roviny otvorenej polemiky, inštitucionálneho popierania. Vedecký konsenzus sa však v období, keď svet akadémie a univerzity prečíslil svet cirkevnej doktríny, postupne presadí. Napriek domnelým prednostiam konských povozov sa ľudia začnú postupne masovo presúvať autobusmi na ekologický pohon.
Školy, kde učia ľudáci, boľševici či jednoduchí úprimní cirkevníci, sa dnes zmenili na bašty ochrancov tradícií. Poľovníci, hlásateľky či čašníci populizmu ako nositelia tradícií lámu cez koleno kumšt aj poznanie. Zastavujú zručnosti umelcov, spoločenských vied, genetiky a medicíny. Pokúšajú sa o prelomenie zavádzajúcej ideologickej kolonizácie tém rovnosti a ľudských práv.
Priznaniu autonómnosti vedeckého poznania predchádza podobne ako v minulosti aj dnes perzekúcia, dehumanizácia a aspoň morálna eliminácia názorových oponentov. Komu sa nepáči, nech opustí priestor aj čas. Ak sa niekomu nechce, ochotne mu pomôžu.
Blahobyt nemennosti
Indietrizmus sa ako záľuba v minulosti na Slovensku manifestoval masívnou podporou ľudí, ktorí preukázateľne klamú, sú násilní a v minulosti spolupracovali s ľuďmi, ktorí sú už právoplatne odsúdení za trestné činy, a sú ich desiatky. Kamaráti a blízki ľudia predsedu vlády sedia vo väzení. A človeka s takýmito kamarátmi si zvolili tí, čo chcú chrániť svet poriadku, blahobytu, bezpečnosti. Svet včerajška.
Paradoxne tento strach z nového sveta a budúcnosti sa premietol do iracionálnej dilemy, čo je pre Slovensko nebezpečnejšie: budúcnosť s predstieranou tradičnosťou, ktorá bude len reprízou minulosti, alebo strach z budúcnosti, ktorej „otvorenosť“ síce ako veriaci obdivujeme pri čítaní biblického príbehu Abraháma, Mojžiša, Jána Krstiteľa či Ježiša, Márie a Jozefa, ale sami svoju vieru tejto odvahe dôvery v dobro, pravdu a lásku nevystavíme.
Stretnutie indietrizmu a progresu je preto stretnutím dôvery a nedôvery. Pravda a láska sa nebojí budúcnosti, no prehráva s istotou včerajšej lži, násilia a jeho komplicov. No v skutočnosti je to inak.
Kto neverí v budúcnosť, musí ostať v minulosti. Abrahámovská viera ide za novým a netušeným. Indietrizmus necháva tým, ktorí sa boja života v pravde. Život ide za životom a cestu si nájde. Aj tváre, aj osoby. Prekvapenia sú pred nami. Všetci obdivujú príbeh Abraháma a Ježiša. Ficov Pilát ostane v Kréde. Bez Fica.
Písané pre denník SME
Je to krásne vyjadrenie, čo mnohí z nás cítia. Považujem to za úprimné vyznanie lásky k demokracii. Vidím však aj to, že jednoduchí ľudia majú problém pochopiť základnú myšlienku. Ak to nechápu, tak to veľmi často odmietajú.
Ďakujem za reakciu.
Je pre mňa ako človeka, čo si z uvedomenia a rozumu, vybral namiesto viery v minulosti, ateizmus v prítomnosti, veľmi povzbudivé čítať myšlienky konsenzu a znova cez ne vidieť možnosť komunikácie. Nemyslím, že ešte niekedy nájdem v tom príbehu cirkvi a náboženstva svoju cestu, ale rád by som strával ľudí, čo na nej zostali a napriek tomu, budú môcť byť priateľmi. Pravda, znamená aj zmierenie sa s minulosťou, ale nie mlčaním, ale prosbou na kolenách, lebo keby si dnes celá „cirkev“ kľakla a ostala v tejto nepríjemnej polohe celé desaťročia, ba aj storočie, nestačilo by to!
Myslím, že rozumiem a som rád, že vidíme spoločne možnosť nájsť porozumenie a konsenzus. „Cirkev“ si na kolená určite nekľakne, ale zopár jednotlivcov, ktorí sa chcú a vedia spojiť pre dobrú vec môže spraviť to, čo spraviť treba. Ja nerád hovorím o cirkvi v tretej osobe aj keď je jasné, že sa o cirkvi hovorí skôr ako o „tých hore“. Ja mám však rád širšie vnímanie cirkvi ako spoločenstva, ktoré nie je zadefinované len inštitucionálne ale skôr ako spoločenstvo ľudí, ktorí sa dívajú do budúcnosti a tento pohľad zdieľajú.