Snaha vrátiť sa k svetu pred koronou nebude v žiadnom ekosystéme silnejšia ako v slovenskej väčšinovej cirkvi.
Slovensko vstúpilo do tohto nového sveta, v ktorom bojujeme s voľným okom neviditeľným vírusom aj s novou konfiguráciou politickej moci. Nepripravené zdravotníctvo, systém spravodlivosti či environmentálne výzvy a zaseknutý vzdelávací systém sa dali do pohybu nie vďaka činnosti štátu, ale dosť významne aj proti jeho desaťročia trvajúcej nevôli. Spoločným menovateľom mnohých oblastí nášho života sa po zatvorení automobiliek stal pojem inovácie a reštart.
V prostredí organizovaného náboženstva však slovo inovácie či reštart pôsobia úplne neprimerane. Tradičná inštitúcia sa predsa inovovať nepotrebuje. V jej prostredí prežívajú, naopak, stereotypné prístupy k novým zisteniam spoločenských vied, biológie či k interdisciplinárnemu dialógu.
Napriek tomu sme zaznamenali v priebehu posledných mesiacov obmedzujúcich opatrení zaujímavé epizódy dvoch preletov lietadiel s relikviami Ježišovej krvi a vlasmi Jána Pavla II. v rukách Petra Brodeka a Jána Sokola ponad Slovensko.
Na úvod obmedzujúcich opatrení sa o rozruch postarali aj predstavitelia pravoslávnej cirkvi, ktorí chvíľu trvali na tom, že rozdávanie eucharistie nemožno považovať za rizikové z hľadiska možného šírenia koronavírusu.
Interpretácie, že pandémia je Božím trestom, odmietla vyhlásením biskupská konferencia na svojej webovej stránke. Je preto potrebné vyzdvihnúť a oceniť rozumný prístup predsedu KBS arcibiskupa Stanislava Zvolenského aj biskupa Mariána Chovanca, ktorý bol pod textom vysvetľujúcim nerozumné teologické zjednodušenia podpísaný. Otupil aktivity jednotlivcov, ktorí napriek obmedzeniam organizovali náboženské zhromaždenia a bohoslužby.
V zmienenom stanovisku sa hovorí: „Bezpochyby súčasná svetová pandemická situácia by mala viesť celé ľudstvo k zamysleniu a väčšej zodpovednosti pred Bohom i ľuďmi. Ale taká zjednodušená teológia, ktorá hneď v tejto situácii vidí „Boží trest“, je povrchná, a preto neprijateľná.” Pápež František zatiaľ v Ríme stál uprostred Námestia svätého Petra sám a modeloval svojím príkladom to, ako sa majú služobníci oltára správať. Aj otvorení kresťania či nekresťania sú za tieto postoje nepochybne vďační. Tento prístup však tak trochu na pozadí „ostatných” epizód zanikol.
Trnavský arcibiskup Ján Orosch však nenechal nikoho na pochybách, že je vo svojom pôsobení autonómny. Jeho videopríhovory aj napísané texty spoľahlivo modernými prostriedkami šírili magickú predstavu o tom, ako rituály a náboženské predmety, aktivity a cvičenia pomôžu odvrátiť všetko, čím dnešný svet v čase pandémie trpí. Procesie, morové stĺpy a príklady toho, ako cirkev bojovala proti moru pred pár storočiami, majú inšpirovať dnešného katolíka k podobnej forme zbožnosti.
V očiach biskupa, ktorý varuje pred ultraliberalizmom dnešnú slovenskú spoločnosť a jeho voľbu považuje za ťažký hriech, je to asi celkom očakávaný prístup. Aj tak prekvapuje, že na veľkonočnú sobotu sa do priameho prenosu „Trojky” verejnoprávnej televízie dostal priamy prenos z bohoslužby v trnavskej katedrále a celebrovali ju arcibiskupi Ján Orosch a Ján Sokol. Obidvaja vstúpili do spoločenskej debaty v dávnejšej i nedávnejšej minulosti posolstvami a konaním, ktoré ich úctu k hodnotám pluralitnej demokracie významne spochybňujú.
Arcibiskup Ján Sokol sa ešte k tomu posadil do lietadla s relikviou Jána Pavla II. Aby sa rozpaky prehĺbili, asistoval mu pri tom samozvaný kaplán slovenských neoľudákov, aby požehnali Slovensko ešte raz. Veru tak. Letisko Piešťany sa chcelo týmto „preletom“ pochváliť, no krátko po tom, ako to vzbudilo mediálnu pozornosť a rozpaky, post stiahlo. Nič to. Stihli o ňom informovať konšpiračné aj kresťanské weby, ktoré fotografie dvoch pánov s relikviárom na letisku ani informácie nestiahli. Pána Košiara s rúškom na tvári, samozrejme, nemuseli všetci poznať.
To len na dokreslenie a vyšperkovanie informácie o tom, aký mentálny svet spája v slovenskom rímskokatolíckom prostredí zdanlivo nespojiteľné.
Ján Sokol vstúpil do chronológie rastu Slovenskej pospolitosti a slovenského neoľudáctva tým, že požehnal jej vodcu ešte vtedy, keď tomu málokto venoval pozornosť. A príležitostné stretnutia s bývalým vodcom dnes už zakázanej Pospolitosti sa premenili na stretnutia nového druhu. Arcibiskup je v pokročilom veku, ale Marian Kotleba v plnej sile stojí na čele už novej a ešte stále legálnej parlamentnej politickej strany. Dočasne sme takýto vývoj ignorovali a jeho ovocie si ešte užijeme.
Táto krátka rekapitulácia viditeľných náboženských aktivít najväčšej slovenskej náboženskej organizácie je len pokusom naznačiť, aký je jej inovatívny potenciál krátko pred návratom k ešte nezadefinovanej regulovanej forme bohoslužobného diania. Početné online bohoslužby či prenosy bohoslužieb vo verejnoprávnych médiách sú logickou snahou priblížiť rituálne a kultové aktivity ľuďom, ktorí sú na takéto prežívanie svojej viery zvyknutí.
Text Jánovho evanjelia v pasáži vo štvrtej kapitole uvádza Ježišove slová Samaritánke, že ľudia majú uctievať Najvyššieho v Duchu a v Pravde. Nemajú sa viazať len na nejaké konkrétne miesto v Samárii či Jeruzaleme. Alebo na akýkoľvek bohoslužobný priestor – mohli by sme aktualizovať. Na naše pomery je tento prístup príliš vysokou métou a na duchovné či „cirkevné” inovácie je ako vždy priskoro. No kostoly a cirkev ako inštitúciu budeme ešte dlho potrebovať. Cirkev nebude fungovať online ani vo virtuálnom priestore.
Ironizujúce komentáre všetkého, čo súvisí s týmito epizódami, ktoré nám pri otváraní a zatváraní kostolov priniesla „korona”, nie sú namieste. Je to pohyb, ktorý napriek tomu, že sa naň niektorí veriaci ľudia dívajú s rozpakmi, má plnú podporu konzervatívneho mainstreamu.
Smutno-zábavne v tomto pôsobil v relácii verejnoprávnej televízie Do kríža rozhovor arcibiskupa Zvolenského s dvoma moderátormi. Za liberála v relácii bol arcibiskup zápasiaci s náboženskými predstavami moderátorov. Tí vystupovali ako veľmi mainstreamoví konzumenti predstáv o tom, ako často treba chodiť do kostola a o čo všetko ako katolíci prichádzajú, keď eucharistiu môžu prijímať aj počas veľkonočných sviatkov len duchovne. Takto to ľudia chcú. Takto ich to ich cirkvi naučili.
Inovatívny potenciál tejto inštitúcie, ale zvlášť mentálneho sveta jej najvernejších členov sa limitne blíži k nule. Snaha vrátiť sa k svetu pred koronou nebude v žiadnom ekosystéme silnejšia. Prečo? Lebo deklarovaný zápas proti ultraliberalizmu, vypätému liberalizmu či liberálnemu fašizmu či len jednoduchému liberalizmu sa vyzbrojil iracionálnym nastavením mysle, s ktorým nie je ľahké viesť dialóg. A to treba brať vážne, napriek tomu, kto je jeho nositeľom.
Lebo tento postoj je prierezový a zasiahne rovnako snahy o nastavenie kultúrnych, vzdelávacích, ľudskoprávnych a akýchkoľvek hodnotovo zadefinovaných politík. Vrátane napríklad zdravotníctva. Je azda zrejmé, že preletmi s relikviami svätcov či posvätených predmetov a artefaktov v športových lietadlách našu planétu nevyliečime. V kooperácii s NASA či ESA sú síce dostupné aj iné dopravné prostriedky, ale dovolím si aj potom o akejsi magickej účinnosti relikvií pochybovať. V očiach mnohých veriacich i neveriacich takáto mediálna forma zbožnosti vybudzuje oprávnené rozpaky. Myslím si to ako veriaci človek.
V zápase s novými výzvami vkladám moje nádeje aj lepšie vyhliadky pre veriacich do praktizovania spirituality a jej prepojenia na praktické občianske a životné postoje. Mágia rituálov, morových stĺpov či vyprázdneného sviatostného stereotypu, ktoré sa budú takto verejne spájať s kresťanskou vierou, príchod nového sveta nezastaví. Určite však bude mať vplyv na to, ako toto väčšinové kresťanstvo bude vnímané vo verejnom priestore.
V tom sa kresťanstvo ako košatý strom v 21. storočí vymyká očakávaniam tých, ktorí si ho majú tendenciu privlastniť. Lipnutím na rituáloch a neochotou pochopiť znamenia čias dosahujú predovšetkým to, pred čím boli varovaní už ich predchodcovia pred 2000 rokmi. Sami sa nechcú posunúť a iným v tom, aby sa stali veriacimi, bránia. Boh je voľným okom neviditeľný. Rovnako ako ten vírus.