Slovensko bude také, aké si ho spravíme. Nikto iný to nespraví za nás. Neprizerajme sa.
Lož a manipulácia sa nám tu rozmohli a maskujú sa za slobodu slova a právo na vlastný názor. Týka sa to nielen politiky. Dnes sa to ukazuje v plnej nahote vrátane dopadov na spoločnosť a dôveru v inštitúcie. Tento trend, ktorý časť verejných činiteľov legitimizovala a časť verejnosti si ho obľúbila, nemá nič spoločné s prácou pre túto krajinu, verejný záujem a pre voličov. Ani tí, ktorí súčasné vládne strany volili, z toho nebudú mať úžitok. Avšak v tejto chvíli si to ešte neuvedomujú. Naopak majú pocit spokojnosti a nadšenia, že majú svojho jednoznačného vnútorného aj vonkajšieho nepriateľa. Že im niekto ukázal, kto je univerzálnym vinníkom za všetko, s čím sú nespokojní. V zásade ide o istú formu osobných predsudkov, ktoré potvrdzuje davová alebo už aj väčšinová psychóza. „Vyhecovaný“ dav, ktorý volá po likvidácii a zákaze „tých druhých“. Následky sa plazivo ukazujú. No postupne sa to začína prejavovať vo všetkých aspektoch našich životov.
Vlna vášní a kalkul
Vláda by tieto prvotné prejavy nemala zneužívať. Zvlášť v momente keď je tomuto pokušeniu „zviezť sa na vlne“ verejne zdieľanej lži v momente, keď má nad svojim davom prívržencov až magickú moc také lákavé podľahnúť. Obdiv a nekritické sympatie bez akýchkoľvek otázok sú zrejme príliš veľkým lákadlom pre ľudí, ktorí nemajú dostatočne ukotvené morálne zásady a cítia sa súčasťou väčšieho celku. Množstvo a dojem numerickej prevahy vedie až k tomu, že dav sa stáva schopným všetkého. Lož a manipulácia je tak na dennom poriadku a dá sa očakávať pri každom mediálnom vyjadrení vládneho politika. Je to naživo praktická ukážka využívania manipulatívnych techník. Motiváciu manipulátorov si môžeme len domýšľať. Dôsledok takého konania je pre jednotlivcov aj pre spoločnosť vždy negatívny.
Krátka cesta od vulgarizmov k ostrému strelivu
Výsledkom je to, že postupne ako spoločnosť devalvujeme naše hodnoty, naše nároky a očakávania od inštitúcií, mieru nášho kritického myslenia, naše slová a ich obsah. Od vulgarizmov sme prešli už k ostrým a ozajstným nábojom. Spoločnosť je zahltená týmito prejavmi. Je to opakovane overená a nebezpečná taktika nástupu autokratov. V Nemecku tridsiatych rokov či v Československu v roku 1948. Jednu časť spoločnosti vedie k hlučnému pokriku a osočovaniu, druhú k pocitu frustrácie, márnosti, únavy a letargie. Hovoríme si: „Ja ako jednotlivec nič nezmôžem, taká je doba“ .
Strach zo slobody
Dobu však tvoríme my, ľudia, a na začiatku všetkých vecí je a malo by byť naše slobodné a zodpovedné rozhodnutie. Sloboda nie je abstraktné idealistické slovo. Sloboda ja nevyhnutne nutná pre silnú a sebavedomú zdravú spoločnosť. Nesie so sebou aj osobnú zodpovednosť za naše slová a činy.
Pozrime sa na to, ako sa tieto tendencie prejavujú vo chvíli, kedy kladieme na tieto inštitúcie najvyššie nároky. Väčšinou sa ukazuje, že zlyhávajú a svoju spoločenskú funkciu napĺňajú nedostatočne, alebo úplne zlyhávajú. V tých najhorších prípadoch slúžia len úzkej skupinke „našich ľudí“, vyvolených „našistov“. Vo chvíli, keď sa hlavným kritériom stala lojalita voči „vrchnosti“ dochádza k tomu, že slušnosť a odbornosť týchto inštitúcií zákonite klesá. Chýba im v tej chvíli profesionalita, zodpovednosť, každodenná povinnosť snažiť sa, nutnosť zlepšovať sa, vždy znovu sa učiť nové vecí a obhajovať svoje miesto kvalitnými výsledkami. Väčšinou už stačí byť lojálny, patriť k „väčšine“ a vzájomne sa za každú cenu podržať keď tým „našim“ tečie do topánok.
Sebareflexia ako cesta k lepšej krajine
Dnes to môžeme krásne pozorovať na rezorte ministerstva vnútra. Keď začneme od práce „ochranky“, tak zaznelo veľa nezávislých názorov od expertov a zorientovaných ľudí, že majú o zásahu pri ochrane premiéra svoje pochybnosti. Pán minister vnútra však tieto námietky vzápätí zhadzuje zo stola. Vo vyspelej spoločnosti by naopak práve on mal byť tým prvým, ktorý by volal po nezávislom vyšetrení. Nehovoriac o tom, že by automaticky ponúkol svoju rezignáciu.
Nepamätám si väčšie zlyhanie slovenských bezpečnostných zložiek za celú našu modernú históriu. Namiesto toho, aby sme si položili vecné a jasné otázky, ako je možné, že sa niečo také vôbec mohlo stať, tak sa pán minister a ostatní pustili do ničím nepodloženého obviňovania všetkých okolo. Je to ukážková manipulácia a argumentačný faul. V odbornej terminológii sa to volá „falošná stopa“. Rovnako aj výstupy z bezpečnostnej rady štátu pripomínajú skôr zlú komédiu, keďže sa nedozvedáme nič konkrétne. Verejná mienka je živená len patetickými a ničím nepodloženými dohadmi, ktoré sa predkladajú verejnosti ako fakty a „pravda“.
A ani nehovorím o tom, že nikto nerieši únik informácií o atentátnikovi, zverejnené video a to, ako sa tieto „informácie“ dostali k tomu najhoršiemu dezinformátorovi a extrémistovi. Čerešničkou na torte je to, že inkriminované video je stále na webových stránkach strany SMER-SD. Nemali by práve oni byť zdržanlivým vzorom pre verejnost v tejto vyhecovanej dobe?
Spravodlivosť len pre „našich“
Okrem iného je to aj dôsledok prehliadania a zľahčovania „úletov“ príslušných orgánov v tejto oblasti. Je to trestuhodné zjednodušovanie stupňovania násilia len preto, lebo sa nedialo im, ale ich názorovým oponentom či kritikom. Preto sa ponúkajú otázky ohľadom toho, ako sa tieto veci riešili v minulosti a prečo tomu bolo tak.
Ako bezpečnostné zložky a tajné služby monitorujú bezpečnostné hrozby na Slovensku? Či už vnútorné alebo vonkajšie. V tomto ohľade sa zdá, že pre vládnu garnitúru nie je naša bezpečnosť nejakou témou. Pritom v Poľsku či Česku vidíme dôkazy zásadných útokov hybridnej povahy na štruktúry spoločnosti, štátu aj na zmýšľanie obyvateľstva.
Zahraniční agenti sú skúškou nášho vlastenectva
Vytváranie účelových dezinformačných štruktúr a ich podpora je zrejmá. „Chytili“ sme a nafilmovali sme už aj na Slovensku ruského špióna a zachytili sme na video ako ho „vypláca“ v hotovosti agent cudzieho štátu. Ruska. Práve naopak, s týmito nebezpečnými ľuďmi sa naši verejní činitelia priateľsky stretávajú, spájajú, poskytujú im v tzv. komunitných (rozumej dezinformačných) kanáloch rozhovory. Tak legitimizujú ich agendu v mene práva na „vlastný názor“ a dokonca neváhajú umiestniť takýchto „redaktorov komunitiných médií“ na svoje stranícke kandidátky. Jediné čo zohľadňujú je okamžitá popularita a maximalizácia volebného zisku a moci. Bez ohľadu na následky a akékoľvek morálne zásady, svedomie a našu budúcnosť.
Práve tí, ktorí majú plné ústa slovenského vlastenectva takto oslabujú Slovensko a z jeho občanov robia poslušných užitočných idiotov zahraničných záujmov. Namiesto toho, aby budovali silné, suverénne, odolné a samostatné Slovensko schopné rozoznať a brániť sa nebezpečným vplyvom, tak ho rozkladajú a oslabujú. Treba však poznamenať, že to nie je také pohodlné a vyžaduje si to dômyselné úsilie a profesionálne nasadenie.
Aké bude pokračovanie
Výsledky takého konania sú pre našu spoločnosť devastujúce. Postupne prestávajú platiť fakty a nastupujú vášne a pocity. Nastupujú manipulácie a nehorázne lži, ktoré prezentujú ľudia bez charakteru, svedomia, s pochybným vzdelaním a bez akéhokoľvek pocitu vlastnej zodpovednosti. Dobre to ukazuje aj pohľad na posledné týždne komunikácie vládnej koalície.
Ak by to niekto zapisoval, vznikol by „tučný“ manuál úspešných manipulačných techník, argumentačných faulov a preukázateľných klamstiev. Pri nezmenenom trende môžeme čakať aj ďalšie vyhrotenie do ešte väčšieho extrému. Môže k tomu dôjsť jednoducho preto, lebo vo chvíli keď kvôli vlastnej neschopnosti čeliť situácii dosiahnu to, že služby štátu a inštitúcií budú ešte horšie, a preto budú musieť hodiť vinu s ešte väčšou razantnosťou na niekoho iného. Takýmto plánovaným „nájdením“ vinníka a „obetného baránka“ sa tak opäť budú snažiť zbaviť zodpovednosti.
Čo robiť
Čo s tým my ako občania a jednotlivci môžeme robiť.
Prvou najdôležitejšou vecou je nepodľahnúť pocitu zmaru a ľahostajnosti. Musíme rozpoznať tieto manipulatívne techniky a vďaka tomu klásť tie správne otázky. Zachovajme si slobodu, nadhľad a chladnú hlavu. Nenechajme si vnútiť od manipulátorov a dezinfomátorov ako témy ich lži a ich agendu. Nenechajme sa rozdeliť politickými hrami na „my“ a „oni“. Uvedomme si, že svet nie je čiernobiely.
Rozlišujme a nebojme sa
Zároveň je nutné veľmi dobre rozlišovať medzi tým, čo je ešte názor a čo už je lož a manipulácia s faktami. Nesiahajme na slobodu slova, ale nezabudnime na zodpovednosť. Nebojme sa k tomu vyjadriť. Je kľúčové sa navzájom podporovať. Spravme to vždy vtedy, keď je to čo i len trochu možné. Či už je to podporný komentár na „zbláznených“ sociálnych sieťach alebo vtedy, keď sa zastaneme ľudí, ktorí to za nás „schytávajú“ v prvých líniách.
Teraz sú to hlavne novinári, poctiví vyšetrovatelia alebo ešte nezávislí sudcovia a sudkyne ale aj slušní politici. Zastávajme sa aj ľudí, ktorí stále verejne a slušne vyjadrujú svoje názory. To sú presne tí, ktorí sú najnepohodlnejší. Spoznáte ich a ich cenu práve podľa toho, s akou intenzitou na nich druhá strana útočí nie vecnými argumentami, ale osobnými útokmi, hrubosťou a vulgarizmami.
Nechceme sa len prizerať
Jedna z najsilnejších a najdemokratickejších možností, ktorú ešte stále máme je však možnosť využiť naše právo voliť. Voľby do Európskeho parlamentu v tejto chvíli nie sú len o tom, koho si vyberieme aby zastupoval v Europarlamente Slovensko a naše videnie sveta. V tejto situácii sú eurovoľby aj symbolom a testom toho, ako na tom naša spoločnosť naozaj je.
Či dokážeme našim osobným konaním brániť naše hodnoty, či chceme budovať a tvoriť alebo rezignujeme a budeme sa prizerať ničeniu a spôsobeným škodám.
To najhoršie by bolo teraz ostať ticho a neurobiť nič. Postavme sa jasne lžiam a manipuláciám. Postavme sa proti bezpráviu a svojvôli všade tam, kde na ne narazíme. Predovšetkým tak dokážeme tieto prejavy a tendencie opäť vrátiť na okraj spoločnosti. Slovensko bude také, aké si ho spravíme. Nikto iný to nespraví za nás. Neprizerajme sa a poďme voliť.