Cirkevné normy a jej prax stále chráni predátorov.
V súvislosti s novými správami o zneužívaní mladistvých duchovnými rímskokatolíckej cirkvi v Írsku či o tom, ako sa obete zneužívania v rímskokatolíckom prostredí v Belgicku domáhajú u pápeža Františka aspoň uznania, sa opäť dostávame na neurčité miesto začarovaného kruhu, ak nie na jeho začiatok.
V komunikácii so zainteresovanými som sa stretol s názorom, že filmové dokumenty, ktoré mapovali tento fenomén v Poľsku, bolo mimoriadne ťažké sledovať. Tí, ktorí to sledovali, si museli robiť pauzy, aby to mohli stráviť. S takýmto pocitom sa mi zdôverovali opakovane.
Výpovede už dospelých mužov, ktorí si celý život nesú traumu a nikdy sa z nej celkom nedostanú, boli pre sledujúcich silnou kávou. Náhle sa však diskusia posunula od vecného tónu opisujúceho ťažobu a ľútosť. Vraj nemôžeme a nemali by sme nikoho súdiť, lebo každý z nás si nesie na duši bolestné skúsenosti.
Náboženské argumenty
Následne sa diskusia takmer bez výnimky posunie k tomu, že Boh je spravodlivý. Pozná históriu každého z nás a vie, čím sme si v živote prešli. Boh nesúdi. Chápe a rozumie.
Som za porozumenie a empatiu. Zároveň ma mrzí, že nedokážeme nájsť dosť odvahy, úprimnosti a síl, aby sme neprehliadali nové formy pokrytectva inštitúcií a ľudí, ktorí sa zaštiťujú posvätnými pojmami ako tradičná hodnota, rodina, normálnosť, národ alebo Boh, len aby mohli ešte masívnejšie manipulovať ľuďmi a ich životmi. A pravdou.
Sme zhrození z toho, čo sa dialo. To nám zároveň pod rúškom sileného nadhľadu, odpúšťania či tolerancie nebráni pokračovať v páchaní škôd traumatizovaním inakosti tu a teraz. Môžem známou katechizmovou rečou povedať, že Boh všetko vidí a každého bude spravodlivo súdiť. To nás neoprávňuje zatvárať oči a odkladať na neskôr riešenie toho, čo vidíme tu a teraz.
Nejednoznačnosť vedie do neurčita
Táto „veľkorysá“ blahosklonnosť a empatia k obetiam, ktoré sa domáhajú spravodlivosti a po rokoch pokorujúceho mlčania odvážne, otvorene a poctivo hovoria o svojej skúsenosti a o tom, ako im aj vôňa kadidla vyvoláva najhoršie asociácie zo skúseností v rímskokatolíckom cirkevnom prostredí, opomína potrebu spravodlivosti. Porozumenie pre traumy obetí má práve im otvoriť cestu k životu v pravde a dôstojnosti pred nimi samými. Toto „porozumenie“ však pomáha minulým aj budúcim páchateľom.
Preto je nevyhnutné pochopiť inštitucionálnu zradu prostredia, do ktorého naivne a dobromyseľne investujú dnešné či budúce obete svoju dôveru, ktorá je hanebne zneužitá a pošliapaná.
Následne sa okrem cirkevného prostredia stretli so spoluprácou piatej kolóny tejto inštitúcie, jej členov, v spoločnosti a jej inštitúciách, ktoré nemali silu, odvahu ani dosť citu pre spravodlivosť.
Cirkevné normy a jej prax chránili predátorov. Podobne polícia, vyšetrovatelia a súdy počítali s prezumpciou neviny a stáli informovane či podvedome na strane podozrivých. Prípadov, keď sa podozrenia nepotvrdili alebo nedokázali, je násobne menej ako tých, ktorých zomlel mlynček inštitucionálnej spolupráce mocných pri zametaní zneužívania postavenia a moci.
Inštitucionálna zrada pokračuje
Inštitucionálna zrada pokračuje aj dnes všade tam, kde sa mechanizmy práva či čistého procesného postupu programovo používajú v prospech údajných, ale aj usvedčených páchateľov násilia na bezbranných.
Dôkazná núdza aj chúlostivosť témy ani mne nedovoľuje hovoriť za tých, ktorí zostali vo svojej opustenosti, ponížení a zavrhnutí. Anonymne aj verejne. Rodina, priatelia, kolegovia aj spoluveriaci budú stále viac veriť pánu farárovi a pánu biskupovi ako im.
Práve preto je mimoriadne dôležité vedieť, že cestu k lepšej budúcnosti nájdeme, len ak pochopíme, že tabuizovanie tém domáceho násilia, rodovo podmieneného násilia či sexuálneho násilia je úzko spojené so zneužívaním moci. Tak ju opisuje aj sám pápež František.
Klerikalizmus ako zneužívanie moci
Práve klerikalizmus je podľa Františka najvypuklejším problémom dnešnej rímskokatolíckej cirkvi, lebo vedie k zneužívaniu moci na každej úrovni. Práve to dáva predátorom istotu a nádej, že ich neprichytia ani neodhalia. To im ako privilegovaným mocenským hráčom dáva dobré východisko pri určovaní pravidiel hry v spoločnosti na legislatívnej aj exekutívnej úrovni.
Klerikalizmus je formou nám známeho privilegovaného postavenia či „papalášstva“ v rímskokatolíckom či všeobecne v cirkevnom prostredí.
Privilegované postavenie mocných poznáme z bežného života. Chráni nositeľov moci nepísanými pravidlami nedotknuteľnosti a beztrestnosti. Často si papaláši vedia nájsť cestu k stolu, za ktorým sa píšu pravidlá a pri ktorom sa rozdávajú karty. Neobmedzená moc naberá práve preto v hmle tlejúceho kadidla príchuť absolútnej nedotknuteľnosti.
Ako ďalej? Odborne a s rešpektom
Tento bludný kruh treba prerušiť. Nebojme sa s rešpektom k viere a presvedčeniu každého človeka povedať, že svetové renomé, ktoré kedysi kresťanstvo bez diskusie požívalo, je preč. Miera zodpovednosti inštitúcie rímskokatolíckej cirkvi s centrálnou a nedotknuteľnou pozíciou klerického stavu na čele s pápežom a biskupmi je taká, že konzervuje deformácie, ktoré vyprodukovali veľmi veľa bolesti a zdesenia.
Doterajšia dokumentácia tohto historického zlyhania rímskokatolíckej úradnej cirkvi musí viesť k tomu, aby sme pokrivenú klerikálnu cirkevnú doktrínu v oblasti sexuality a pohľadu na tradičnú rodinu a úlohu ženy v spoločnosti nielenže nechránili, ale aby sme ju odborne aj legislatívne demaskovali.
Posvätnosť klerického stavu a autorita cirkvi sa bude dať znovu vybudovať, ale nie privilégiami, na ktoré sa s kalkulom zaváňajúcim pokrytectvom odvolávajú advokáti sveta včerajška. Zrodí sa len zo služby svetu v dňoch, ktoré sú pred nami.
Budúcnosť ukáže, či sme na Slovensku pri písaní nových pravidiel vzťahu štátu k presvedčeniu, osobnej náboženskej viere či jej odmietnutiu a k náboženským spoločnostiam pristupovali v duchu demokratických hodnôt rovnosti práva a povinností, alebo sme len konzervovali feudálne pomery práva prvej noci.