Odvolávanie podpredsedu Národnej rady, ktoré vo štvrtok predložil Tibor Gašpar, je pre našu spoločnosť len pokračovaním šírenia lží a vytrvalého úsilia dokázať, že všetci politici sú – rovnako ako oni, v strane SMER – podvodníci, klamári a zlodeji.
V duchu známej filozofie „našich ľudí“ si jednoducho koaliční politici nevedia predstaviť, že rôzni ľudia v tej istej rodine môžu mať v rôznych generáciách rôzne nezávislé profesionálne aktivity a zároveň nemajú spoločný rodinný podnik.
V zajatí našizmu
Ako napríklad oni a už odsúdení alebo čerstvo „premlčaní” ľudia z ich okolia. Ako ten pán poslanec Gašpar, ktorý návrh prednášal a oháňal sa etikou po tom, čo sa „nedopatrením“ ukázalo napríklad aj to, že jeho syn by dokázal spraviť rodinný podnik aj zo Slovenskej informačnej služby.
Nie, nie je jedno, či štátne dotácie priklepáva v transparentnom procese nezávislá a odborná komisia alebo potichu a netransparentne príbuzní či kamaráti z poľovníckej chaty.
Slušnosť ako spoločný menovateľ
Chápem rozpaky mnohých, ktorým sa po príbehu iniciatívy Za slušné Slovensko význam slova slušnosť trochu zahmlil a už na ňu neveria. Nemali by sme však rezignovať na slušnosť ani na pôvodný obsah tohto slova. Je pravda, že v slovníku sa uvádza jeden z významov slova slušný ako vyhovujúci pravidlám spoločenského správania, zdvorilý, poriadny.
Slovo slušnosť je však pre mňa niečo iné ako len dodržanie formálnych pravidiel správania. Samozrejme, na mysli nemám „slušákov“, ktorí to len hrajú a slušnosť predstierajú, len keď sa na nich niekto díva. To sú predsa obyčajní herci či pokrytci.
Iné slovo, „charakterný“, sprofanovali zase iní. Nevideli sme do ich svedomia a majú preto právo trvať na tom, že sa zachovali charakterne, aj keď to zvonku v čase a priestore vyzeralo všelijako. Preto chápem, že nemáme dôveru ani voči slovu „charakternosť“. Napriek tomu by sme mali hľadať význam slov a nerezignovať na ich pôvodný význam, ktorý sme deformovali našou zlou praxou. Nie je to jedno.
Slušnosť, ktorú som mal na mysli ja, bola práve morálna integrita, charakternosť, statočnosť spojená s odvahou, úprimnosťou, empatiou a pravdivosťou. Takt, ktorým sa dotýkame ľudí tak, aby ich to nezraňovalo. Je to aj ráznosť a nekompromisnosť. Rázny a nekompromisný človek stále môže ostať kultivovaný.
Koktejl slušnosti, pravdivosti a odbornosti
A že si slušnosť budú mnohí „grázli“ vysvetľovať ako slabosť? Nič nové pod slnkom. Pravda vždy vyjde na povrch. Niekedy už na tretí deň. Snaha pošpiniť iných je dnes v podaní – ako sa sami nazývajú – národno-konzervatívnej koalície cielenou snahou posilňovať vo verejnosti dojem, že všetci politici sú na nerozoznanie. Je to okrem iného aj maľovanie terčov na chrbát tých doteraz neskompromitovaných.
A to vždy každú spoločnosť len rozdeľovalo a stupňovalo nenávisť. Práve takto sa v nás ako verejnosti znižuje citlivosť a vnímavosť na to, čo sa okolo nás deje. Posúvajú sa naše vnútorné hranice a dehumanizujeme krajinu aj seba navzájom.
Cesta občianskej ekumény
Plnohodnotný život v tejto situácii vedie cez poznanie, že k dispozícii máme viac ako len dve riešenia.
Po období rokov 2020 – 2023 sa tu udomácnila falošná dilema. Rozdelená spoločnosť a jej „dve polovice“ nám vsugerovali, že existujú len dve možnosti. Nová cesta sa rodí tak, že budúcnosť musí byť otvorená odvahe prekresliť deliace čiary medzi konzervatívnym a progresívnym Slovenskom.
To, ako sa František Mikloško postavil pri odvolávaní Michala Šimečku na stranu disidenta-komunistu Milana Šimečku je prototypom spolupráce budúceho – nazvime ho „ekumenického“ – Slovenska ako „apgrejdu“ konfesionálne zadefinovaných stereotypov. Keď to bolo možné za komunizmu, môžeme sa o to pokúsiť aj na prahu rodiaceho sa autoritárskeho režimu.
Budúcnosť je žltomodrá
Práve slušnosť a pravdivosť sú spolu s odbornosťou to, čo môže ukázať spoločne cestu zo sveta včerajška do sveta budúcnosti.
Samozrejme, že musíme ostať v prvom rade sami sebou. Aj štatisticky viac ako polovica ľudí, ktorí sú členmi cirkví, uvažuje inak, akoby sa očakávalo od ich štatistického konzervatívneho profilu. Majú napriek svojej cirkevnej tradícii iné ako „konzervatívne“ volebné preferencie.
A to aj napriek tomu, že svojím životným príbehom sú blízki alebo dokonca majú svoje korene a teda aj hodnotové zázemie v prostredí, ktoré ešte včera bolo konzervatívne. V PS napríklad existuje už od leta 2019 aj platforma tzv. Progresívnych veriacich. Ja sám som v zime v roku 1989 zbieral podpisy pre vznikajúce kresťansko-demokratické kluby, z ktorých vznikalo KDH. Ako študent UK som výzvu na ich zakladanie čítal aj v aule našej fakulty na LF UK.
Slušní konzervatívci majú v rukách všetky karty, aby na svoju stranu získavali tých konzervatívcov, ktorí vidia svoju budúcnosť v snahe ostať v minulosti, ktorej istoty im sľubujú zachovať Fico s Tarabom a ich autoritársky červeno-čierny projekt proruského Slovenska. Myslím si, že práve v aktuálnej situácii sa ukazuje, že národno-konzervatívne strany sa o demokratickú „slušnosť“ ani nepokúšajú. Otvorene o tom píšu už aj sociálni demokrati Boris Zala či Peter Weiss aj v širšom kontexte súvislosti s praktickými proruskými postojmi vládnej koalície či nedávnych osláv SNP.
Môžeme si tak vyskúšať pilotný projekt. Nazvime ho žltomodrý proukrajinský či proeurópsky model Slovenska. Uverme na chvíľu, že slušné Slovensko je možné. Otvorme sa novým modelom spolupráce a prestaňme mlčky počúvať, že za všetko zlé na Slovensku môžu liberáli. Je to totiž lož, ktorá – ak jej uveríme a budeme ju živiť – rozdeľuje našu krajinu.
Ako sa o to pokúsiť? Je to možné tak, že namiesto dogmaticky zadefinovaných „kmeňov“ začneme v sebe navzájom vnímať komunity schopné spolupráce a vzájomnej dôvery. Bez démonizovania a živenia falošnej nenávisti. Vyslovujem tento „pracovný“ návrh a hypotézu ako veriaci človek, ktorý by mal byť „konzervatívny“.
Moje slová a konanie spochybňuje raz liberálny a inokedy konzervatívny „kmeň“. Happy endom môže byť slušné Slovensko, v ktorom neslušní diletanti, klamári, zlodeji a pokrytci ostanú v minulosti. Do budúcnosti to môžu potiahnuť len slušní demokrati.
Slovensko si zaslúži poctivejšiu súťaž sociálne zodpovedného liberálneho a konzervatívneho videnia sveta. Takto sa môžeme aspoň pokúsiť prakticky otupiť ostrie autoritárskeho režimu, ktorý sa tu rodí v spolupráci tzv. národno-konzervatívneho, no predovšetkým veľmi neslušného a nekultúrneho populizmu.