Sloboda a pohoda, ktorá je typická pre účastníkov festivalu, vygenerovala spätnú väzbu, na ktorú biskupi nie sú zvyknutí.
Ak sa vám nechce čítať, vypočujte si tento text tu alebo v podcaste na tomto linku:
Poviem hneď na úvod, že tento text chce vysvetliť, prečo je Michal Kaščák môj hrdina roku 2023 a prečo môže byť jeho príbeh pre Slovensko inšpiratívny. A kde v ňom vidím príklad slobodného veriaceho človeka.
Prečo až teraz
Trochu som publikovanie tejto reflexie odložil. Vzhľadom na letné obdobie „jednoduchých“ posolstiev. A nebezpečenstvo príkrych zjednodušení. Zdá sa mi nespravodlivé nemôcť o tom hovoriť a písať len preto, lebo sa aj politicky angažujem. Preto to priznávam hneď na úvod. Aj preto píšem „až teraz“, aby to nevyznelo kampaňovo a prvoplánovo nepriateľsky a politicky. Každý svoj text však ponúkam ako slovo do dialógu a podobne aj tento.
Krátko pred tohtoročnou Pohodou som mal jeden rozhovor o tom, či nepoznám niekoho, kto by mohol ísť ako katolícky duchovný na Pohode na pódium pri ekumenickej bohoslužbe. Pre objektívnosť uvediem aj to, že som na Pohode osobne nikdy nebol a sledujem ju len prostredníctvom rozhlasovej stanice RádioFM. Tento text som ani s nikým z organizátorov festivalu nekonzultoval. Som pozorovateľ a asi nie som nezávislý. Som totiž človek, ktorý verí trochu inak. V Boha a Bohu. A niektorým ľuďom.
Po minuloročnom „nedorozumení“ s biskupom Jozefom Haľkom sa organizátori tohtoročnej Pohody rozhodli hľadať niekoho, kto by inkluzívnu kultúru festivalu počas ekumenickej bohoslužby „na pódiu“ podporoval a v synergii s návštevníkmi aj s účinkujúcimi by posolstvo festivalu posilňoval.
Organizátori minulého roku zažili „hlas ľudu“, ktorý nekompromisne dal najavo, čo si myslí o občanovi a úradnom reprezentantovi katolíckeho kresťanstva Jozefovi Haľkovi a jeho ofenzívnych postojoch voči LGBTIQ+ ľuďom v televíznom programe a jeho následnom bojkote.
Od bojkotu k nepozvánke
Týkalo sa to predovšetkým toho, čo si myslí bežný účastník festivalu Pohoda vo veku 0 až 75+ rokov o jeho komentároch o televíznom seriáli, kde si dve ženy v krátkej scéne prejavili bozkom svoju náklonnosť.
Biskup Haľko verejne na svojom profile vyhlásil svoj osobný bojkot v súvislosti s týmto pre neho na pohľad hriešnym konaním a programom. Videl v ňom totiž propagáciu niečoho, s čím sa rímski katolíci podľa Katechizmu katolíckej cirkvi a jeho striktnej interpretácie nesmú stretnúť. S pravdou o inakosti.
Pohoda vyvolala nepohodu
Sloboda a pohoda, ktorá je typická pre účastníkov festivalu, vygenerovala spätnú väzbu, na ktorú biskupi nie sú zvyknutí. Pohoda je aj z diaľky kontaktný festival, a tak došlo ku kontaktu, v ktorom sa biskupský reprezentant učiteľského úradu cirkvi stretol so žiakmi z inej triedy. A s tými, ktorí v jeho obchode „nenakupujú“.
Na jeho provizórnej spovednici pristáli odkazy, ktoré mu jeho verbálne ataky lesbickej scény pripomenuli. Tretie tisícročie a pohodové kresťanstvo sú so svetom včerajška a jeho predsudkami nekompatibilné. Michal Kaščák z tohto príbehu vyvodil veľmi konkrétne závery. Pokúsim sa revolúciu, ktorá pokračovala aj na tohtoročnej Pohode, z teologického hľadiska čo najzrozumiteľnejšie opísať.
Malý veľký krok
Priznávam, že som zaujatý aj svojím teologickým vzdelaním, kritickou perspektívou, ale aj svojím hlbokým presvedčením o tom, že náš svet formuje jeho kritická reflexia a úspešné reformy.
Vnímam preto aj malé epizódy ako odkazy a symboly čohosi väčšieho. Na Pohode v lete 2023 som ako malé odkazy na veľké reformné udalosti v dejinách vnímal dve epizódy. Určite trochu zjednodušujem, možno sa aj mýlim a určite to niekto bude vnímať ako prehnané. Verím však v dobromyseľnosť čitateľov dlhých textov.
Najskôr opíšem prvú „epizódu“, ktorá zadefinovala tohtoročnú Pohodu, pričom v mojom vnímaní je to porovnateľné s aktom pribitia 95 Lutherových reformačných téz na dvere kostola vo Wittenbergu v roku 1517. Akurát tým chrámom akoby bola „Pohoda“ ako festival a nie sakrálna stavba. To, že preháňam, by potvrdzovalo aj to, že ani od júla 2023 sa na Slovensku žiadna reformácia nekoná. Poďme však pekne postupne.
Organizátori Pohody a nedeľnej ekumenickej bohoslužby hľadali katolíckeho duchovného, ktorý by spolu s luteránskou farárkou, rabínom, starokatolíckym kňazom či kazateľom Cirkvi bratskej viedol rannú bohoslužbu, ktorá je už tradične záverečnou meditáciou a reflektujúcim zhrnutím festivalu.
Zákaz ako oslobodenie
Keďže dotyčný biskup tohto roku nebol medzi „pozvanými“, museli hľadať inde. Čaro nečakaného však spôsobilo, že oficiálni predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi využili svoju moc a nikomu zo svojich podriadených účasť na ekumenickej bohoslužbe na Pohode nepovolili. Zoznam možných účinkujúcich aj preferencie organizátorov ostával preto – čo sa týkalo rímskych katolíkov – veľmi limitovaný. Pozvaní odmietli prísť, lebo „poslúchli“ cirkevnú vrchnosť alebo sa báli.
Dlhé roky katolíkov na tejto bohoslužbe zastupoval slobodný salezián Anton Srholec: kňaz, ktorému komplikovali život komunisti, eštébáci aj Konferencia biskupov Slovenska. Jeho sloboda však bola spolu s jeho skúsenosťou z jáchymovských lágrov kalibrom, do ktorého sa ako do dlhoročného predsedu Konfederácie politických väzňov ťažko púšťalo aj jeho priamemu nadriadenému, či už to bol arcibiskup, alebo jeho rehoľný predstavený.
Otec António žil na okraji cirkvi so svojimi bezdomovcami. Kde-tu krstil, sobášil či pochovával a spovedal. Ako sa povie, „načierno“ a asi sem-tam aj „bez cirkevných papierov“. Rozumej: bez zápisu do farskej matriky. Existuje na to taká formulka: platne, ale nedovolene.
Rímskokatolícky kňaz totiž potrebuje na vysluhovanie sviatostí na území akejkoľvek diecézy súhlas a explicitné povolenie biskupa, ak náhodou nejde o poskytnutie sviatostnej služby v nebezpečenstve smrti alebo inej krajnej situácii. Napríklad ak o spoveď požiada niekto bezprostredne pred neodvratnou smrťou.
Sviatostné pôsobenie kňazskej vysviacky ostáva síce funkčné, no dotyčný ho užíva nedovolene. Nerozumiete? Nič to. Ako keď nemáte vodičák a šoférujete. Ale oveľa, oveľa horšie. Lebo cirkev nie je len akási polícia. Je „vo svojej interpretácii“ zástupkyňou Najvyššieho na zemi. Zvlášť tá rímskokatolícka sama seba vníma presne takto. A to nielen metaforicky. Doslova.
Tézy na chráme Pohody
Ak sa pozrieme na letné festivaly, je aj pri ich dramaturgii zvlášť na Pohode zrejmé, že okrem zábavy sa v stánkoch a kultúrnych pódiách odohrávajú diskusie, rozhovory, stretnutia a zábava festivalu mohutne prekonáva koncertné či hudobné podujatie. Tento kedysi generačný a dnes už nadgeneračný festival je oslavou umenia, rešpektu a dialógu všetkých so všetkými.
S trochou fantázie môžeme povedať, že je to slávnosť ľudskosti, dôstojnosti každého človeka a univerzálneho dialógu jazykom, ktorému každý rozumie. Stánky občianskych združení a aktivistov, tvorivých avantgardných umelcov či kreatívne aktivity umožňujú osobnú interakciu, prezidentka na pódiu je druhou zátvorkou širokého intervalu, v ktorom sa nájdu všetci.
Pohoda pripomína tak trochu putovný chrám biblického exodu z Egypta. Aj vtedy si putujúca komunita v provizóriu stavala v púšti „stánok“, aby nezabudla, odkiaľ a kam ide. Na tri dni sa tak aj Pohoda so zástupom domácich aj zahraničných „pútnikov“ na javisku aj v hľadisku stáva takpovediac interaktívnou „archou“ zmluvy o spolupráci, rešpekte a úcte.
Nechať prehovoriť kamene
Na stránkach evanjelií nájdeme konštatovanie tesára z Nazaretu, ktorého kresťania rešpektujú ako nového Adama. Tento Adam, z hebrejčiny doslovne nový človek, je prototyp dokonalého človeka, ktorého zabili pokrytci, ktorí si mysleli, že nosia vo vrecku manuál na používanie Stvoriteľa. Ježiš, známy aj pod gréckym označením Kristus, čo znamená Mesiáš, prekvapil svojím konštatovaním, že ak sa jeho súčasníci nebudú chcieť zúčastniť na obnove spoločnosti, prehovoria kamene a tie sa stanú jeho „spoločníkmi“ a hovorcami.
Prvým kameňom, ktorý vďaka Michalovi Kaščákovi prehovoril, bol suspendovaný kňaz Michal Lajcha, ktorý sa dostal mimo cirkevnej služby, lebo spochybnil svojou knihou celibát. Bol postavený mimo cirkevnú službu a ako kňaz nesmie verejne pôsobiť. Prijal pozvanie na Pohodu a pri duchovnej službe aj bohoslužbe bol súčasťou ekumenického tímu tých, ktorí bohoslužbu viedli.
Bol tam za tých katolíkov, ktorí musia vo svojej cirkvi mlčať a nesmú žiť slobodne už dnes. Jeho príbeh je iný ako príbeh Antona Srholca. No čo je dnes explicitnejším vyjadrením pohŕdania ženou a rodinou ako zákaz a nemožnosť mať vlastnú rodinu? Bola by to dlhá debata, ale, veľmi zjednodušene, v živote katolíckeho kňaza je to tak. Tak ako neexistujúce registrované partnerstvo či manželstvo gejov a lesieb je aj zakázané manželstvo katolíckych kňazov symbolom neslobody a potláčania osobnej individuality človeka.
Druhým kameňom, ktorý prehovoril, bol kreatívny projekt záznamu zo spovede, ktorý sa stal základom a odrazovým mostíkom k interaktívnej kreatívnej úvahe o tom, čo všetko musia dnes veriaci katolíci riešiť, ak chcú brať učenie svojej cirkvi vážne. Veriaci nahral svoj dialóg pri spovedi s kňazom.
Tento projekt tak nahneval Františka Mikloška, že ho označil za urážanie princípov rímskokatolíckej cirkvi. Redaktorka nemenovaného konzervatívneho média sa vo svojom komentári o Pohode dotkla toho, či je vraj Pohoda pre všetkých alebo len pre niektorých, a pokúsila sa spochybniť aj jeho kvalitu či návštevnosť.
Nuž, rozumiem nepohode pri pohľade na slobodné konanie organizátora festivalu. Prekročil takpovediac doktrinálne a cirkevnoprávne obmedzenia. Reakcie mienkotvorných ľudí, ako sú páni Mikloško a Haľko, odrážali ich vnútorné a vnútrocirkevné vnímanie. V ich vedomí to totiž nie je oddelené. Oni sa snažia doktrínu cirkvi nielen rešpektovať, ale vidia v nej aj model hodný rozšírenia na celé Slovensko, ktorý by mali prijať aj ostatní slobodní občania. Tak trochu to potvrdzuje to, čo nasledovalo.
Kultúrna vojna sa mení na svätú vojnu?
Prečo František Mikloško vo svojom texte prerámcoval slobodné vyjadrovanie názorov do urážania princípov? Lebo sa to takto naučil na hodinách katechizmu. Takto v snahe ospravedlniť svoje vlastné názory a presvedčenia a nadradiť ich „pohodovým“ kresťanom komunikujú dnešnému Slovensku, že slobodné vyjadrenie názorov a postojov, ktoré nastavujú princípom rímskeho katolicizmu zrkadlo, je neprípustné.
Označil to dokonca za urážanie princípov katolíckej cirkvi. A vyzval svojím textom vlastne na obranu a zápas, ktorý katolíci vykreslení ako obete určite vyhrajú: „Ale keď niekto chce na cirkev siahať a urážať jej princípy, tak mu odkazujem, že tu končí každý dialóg a sme pripravení na obranu i zápas, ktorý cirkev v dvetisícročnej histórii zatiaľ nikdy neprehrala.“
V čom je konanie občanov Jozef Haľka a Františka Mikloška nepríjemne podobné? V tom, že svoje osobné videnie sveta vnucujú aj občianskej verejnosti a cirkevné učenie plné doktrinálnych metafor a spoločenskými, historickými či prírodnými vedami prekonaných etických záverov a noriem len preto, lebo sú váženými členmi rímskokatolíckej cirkvi. Nevnímajú, že konfesionálne pravdy, ktoré neprejdú filtrom vedeckého dialógu a poznania, ostávajú len konfesionálnymi metaforami o živote a nemôžu byť základom pre fungovanie demokratického právneho poriadku necirkevného štátu.
V mene všetkých kresťanov?
Nehovoriac o tom, že zamlčiavajú, že kresťanské princípy sa interpretujú tak, ako to robia oni, len v katolíckom kresťanstve. Existujú totiž cirkevné kresťanské komunity, ktorí gejom a lesbám život nekomplikujú a osobnú ušnú spoveď vôbec nepoznajú. Ale ani to im nebráni hovoriť v mene celého kresťanstva a všetkých kresťanov.
Michal Kaščák, organizátor Pohody, preto v mojom vnímaní svojím konaním modeluje TU a TERAZ to, že festival Pohoda je miestom rešpektujúcej ľudskej dôstojnosti a slobody prejavu a že každý má právo vyjadriť svoje názory bez ohľadu na to, či sú tieto názory iné ako jeho vlastné. Nehovoril, ale svojím konaním ukázal, že festival Pohoda je miestom diverzity a tolerancie a že každý je vítaný bez ohľadu na svoj rasový, náboženský či politický pôvod. Neteoretizuje prednáškami o slobode. On slobodne a dospelo koná. S rešpektom voči všetkým. Logicky preto aj očakáva rešpekt. Od všetkých.
Podobne ako Ukrajinci, ktorých Pohoda a jej organizátor obdivuje, zo dňa na deň dokázali zmeniť svoje životy a začať sa venovať takým dôležitým a ťažkým aktivitám. Aj to Pohoda zdôraznila.
Aj Michal Kaščák ostal na Pohode hrdo stáť ako občan a veriaci človek, ktorý chce, aby sa o Bohu na Pohode hovorilo. Pohodovo a pestro. Pre Michala Kaščáka ako organizátora Pohody je dôležité, aby sa postavil za každého na festivale celou svojou silou. Tak ako to zopakoval pred pár dňami „pred“ Teplárňou.
Ako to bude v nebi
Jednoduchá odpoveď je: „Neviem“. Nechám čitateľov domyslieť si, čo to znamená. Lebo ako to bude v nebi, neviem.
Viem však, že už zajtra to tu môžeme zariadiť a robiť to tak, ako to robí Michal Kaščák. Veriť na Pohode znamená patriť do spoločenstva viery, kde majú miesto ľudia, ktorí síce robia sem-tam aj veľké chyby, ale neboja sa z nich poučiť a dávajú príležitosť prejsť touto osobnou katarziou Pohody aj iným. S chybami. No vždy znovu sa mýlime lepšie a menej.
Pohoda nemlčí, svojím tempom a svojím jazykom sa už 26 rokov celou silou pokúša o slobodný dialóg. Rôzni ľudia slobodne na festival prichádzajú, aby sa stali jeho súčasťou na pódiách alebo v hľadiskách a viedli slobodný dialóg.
Preto si skúsme pohľadať a pustiť dve skladby slobodnej hudby, Arooj Aftab, ktorá ich spievala na Pohode tento rok: Arooj Aftab, Vijay Iyer, Shahzad Ismaily – pieseň Shadow Forces:
Hai O rabba naio lagda dil mera
Nai O lagda dil mera
Nai O lagda dil mera
Daso ni ilaj koi tutay hoay dil da
Hai O rabba
Tu je preklad textu z urdčiny do slovenčiny pomocou AI Bard: „Ó, Pane, moje srdce je rozbité, nič mi neprináša radosť, moje srdce je rozbité, nič mi neprináša radosť, moje srdce je rozbité, neexistuje žiadny liek na zlomené srdce. Ó, Pane.“
Druhá pieseň sa volá Diya Hai:
Diya hai dil agar us ko bashar hai kya kahiye
Hua raqib to ho nama-bar hai kya kahiye
Zahe karishma ki yuun de rakkha hai ham ko fareb
Ki bin kahe hain unhen sab khabar hai kya kahiye
Tu je jej preklad z urdčiny do slovenčiny pomocou AI Bard: „Ak mi dali srdce, čo je to za človeka, čo mám povedať? Ak je môj rival známy, čo mám povedať? Jeho kúzlo nás tak oklamalo, že bez toho, aby sme povedali čokoľvek, vedia všetko, čo máme povedať.“
Básnik sa pýta, čo má povedať o človeku, ktorý mu dal srdce. Je to niekto, koho pozná? Je to niekto, koho miluje? Je to niekto, kto ho zradil?
Básnik nevie, čo má povedať, je zmätený a zranený.
Pingback: Sekulárne noviny: Október 2023 - EthosEthos