Zákaz a marenie akademickej diskusie na tému transrodovosti a šírenie apologetických poloprávd a poplašných dezinformácií vo verejnoprávnej televízii je už niečo viac ako len názorový spor.
Polarizovaná diskusia na tému transrodových ľudí či ľudí, o ktorých slovenskí heterosexuáli dodnes nevedeli, dostala nedávno novú muníciu. Pred parlamentom došlo k medializovanému stretu zhromaždených občanov, ktorých sa tieto témy bytostne dotýkajú.
Líder víťazného politického subjektu volieb z roku 2020 sa po expresívnej kritike dostal aj na svojich následných tlačovkách do konfrontácie so svojimi vlastnými vyhláseniami, v ktorých kritizoval iných z toho, čo dnes robí sám. Kritiku svojho konania využil na to, aby sa označil za obeť útoku. „Viemekto“ sa nechce posunúť pri chápaní celej situácie do úlohy pochopiť iných ľudí. Tých, z ktorých verejne robí terč svojich útokov. Zhodou okolností naozaj obyčajných ľudí, ktorí majú tak ako on svoje občianske práva. Ľudí, ktorí sú diskriminovaní a ponižovaní len preto, lebo sú iní ako my, väčšina. Jednoducho im došla trpezlivosť a povedali mu do očí, čo si myslia o tom, ako parlament chce riešiť ich situáciu.
Títo ľudia nezastavili na celý deň dopravu hlavného mesta, nerozbíjali vlakové súpravy ani inventár verejného či súkromného priestoru. Neviazali kapacity poriadkovej polície či ťažkoodencov. Nezavesili sa ani na bránu úradu vlády a nijako neohrozovali poslanca NR SR.
V súčasnej situácii je možné, aby si osoby, ktoré prejdú medicínskou tranzíciou, mohli zmeniť meno, dostať nový rodný list a doklady s novým rodným číslom. Navrhovaná novela, ktorá je teraz zaradená na program rokovania parlamentu, by tomu zabránila.
Ľuďom po tranzícii by zostalo staré rodné číslo a označenie pohlavia v občianskom preukaze. Pri každom predkladaní dokladov by trans-osoba bola v podstate povinná komunikovať neznámym ľuďom intímnu informáciu, že prešla tranzíciou. Pri štatisticky nízkom počte prípadov, keď dostupné zdroje hovoria o tom, že v populácii je 0,3 – 0,5 percenta transrodových ľudí, sme sa ocitli v politickej debate o neprimeranom zneužívaní tejto agendy na politické ciele. Jednotlivci, konkrétni transrodoví ľudia, ktorí si zaslúžia rovnaký rešpekt ako každý iný z nás, sú terčmi ideologickej „štvanice“. Ocitajú sa následne v ovzduší spoločenskej nenávisti, ostrakizácie a populistických zjednodušení.
Je veľmi náročné v dnešnej situácii hovoriť o starostiach takej malej skupiny ľudí a prehliadať pri tom dramatizáciu právneho predpisu, ktorý má riešiť jej situáciu a nevidieť zneužívanie tejto témy na rozdúchavanie vášní.
V polovici apríla som dostal pozvánku na prednášku Dr. Barbory Vašečkovej: O transrodovosti (odborne, ľudsky a bez predsudkov). Prednášku organizovalo o. z. APEIRON v spolupráci s Teologickou fakultou Trnavskej univerzity. Prednáška sa mala podľa pozvánky konať 28. apríla 2023 o 16.00 hodine v aule Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Bratislave.
Vysoko som organizáciu tohto podujatia ocenil a na stretnutie som sa tešil. O transrodovosti je potrebné rozprávať odborne, ľudsky a bez predsudkov aj na pôde teologickej fakulty. Preto sa mi páčil podtitul tohto podujatia. K úrovni aj obsahu teologického vzdelávania na našich fakultách som dlhodobo kriticky nastavený, a tak som sa chystal priznať si svoj omyl. Predčasne. Jeden deň pred konaním prednášky bolo podujatie na akademickej pôde zrušené. Nie je predmetom tohto textu skúmať, kto o zrušení prednášky rozhodol a aká záujmová skupina lobovala v jej neprospech. Organizátori boli údajne inštruovaní, aby do odbornej debaty prizvali na vyváženie akademickej diskusie aj iných ľudí, ktorí mali prednášajúcej a jej odbornému názoru polemicky sekundovať. Keďže sa tejto inštrukcii nechceli prispôsobiť, prednáška bola „odložená“. Prakticky to znamenalo, že odborníčke mali oponovať angažovaní aktivisti neodborníci. Na akademickej pôde.
Je možné, že po prečítaní tohto textu sa objavia vysvetľujúce apologetické komentáre, ktoré v tomto texte budú vidieť nepriateľstvo či zámer spochybňovať skutočný stav vecí. Nie je nič jednoduchšie ako napísať o tom, či sa stalo aj čosi iné. Faktom ostáva, že sklamanie z toho, že akademická pôda teologickej fakulty na verejnej vysokej škole neunesie nadkonfesionálnu diskusiu, zdieľali medzi sebou – polohlasne – viacerí. Nepýtal som sa na súhlas so zverejnením môjho textu organizátorov, aby som ich uchránil od následných komplikácií. Ako teológ, ktorý je nekonformný s niektorými praktickými postojmi úradných cirkevných autorít, nemám povolenie vyučovať na teologických fakultách, hoci na to som kvalifikovaný. Pre možnosť byť vysokoškolským pedagógom na verejnej vysokej škole platenej zo štátneho rozpočtu je potrebný súhlas príslušnej cirkvi, tzv. VENIAT DOCENDI, t. j. povolenie vyučovať. Túto procedúru poznajú viacerí moji kolegovia, ktorí o možnosť vyučovať na teologickej fakulte prišli vďaka zásahu „svojej“ cirkvi.
Jednotlivci, ktorí vstupujú do polemiky s úradnou cirkvou v niektorých témach, ktoré sú predmetom vierouky alebo mravouky príslušnej cirkvi, sa dostávajú do situácie, keď o ich pôsobení na teologickej fakulte rozhoduje cirkevná autorita. Tým sa akademická debata a sloboda akademického výskumu dostáva do priameho protirečenia s pôsobením vedenia cirkví.
Interpretácie nových poznatkov spoločenských vied, medicíny, genetiky či biológie sú v týchto interdisciplinárnych témach týkajúcich sa sociológie, psychológie, bioetiky, sexuality či genetiky neraz vo významnom protirečení s oficiálnym učením niektorých cirkví v oblasti ich morálno-etickej doktríny. Téma domáceho násilia na ženách a jeho predchádzania, téma sexuálnej výchovy, téma homosexuality či transrodové otázky sú spolu s legislatívnou úpravou prerušenia tehotenstva len príkladom toho, ako sa učenie cirkví dostáva do priameho protirečenia a polemiky s vedeckými poznatkami akademického transdisciplinárneho výskumu.
Zrušenie verejnej prednášky na tému transrodovosti s podtitulom „odborne, ľudsky, bez predsudkov“ sa stalo len ďalšou ilustráciou toho, kto na Slovensku praktizuje to, čo sa označuje ako kultúra „rušenia“, a akým spôsobom táto kultúra cenzúry cirkevného schvaľovania alebo neschvaľovania akademickej aj občianskej slobody funguje.
Na dôvažok je dobré povedať, že vo verejnoprávnej televízii v relácii „Do kríža“ sa debata o transrodovosti a právnej úprave, ktorá by riešenie situácie transrodových ľudí riešila v súlade s poznatkami a úrovňou súčasného vedeckého diskurzu a ktorá je predmetom debaty tzv. zákona o rodných číslach, konala. A jej moderátor nenechal nikoho na pochybách, keď viac ako podprahovo tému týkajúcu sa zanedbateľného množstva ľudí, ktorým treba pomôcť, rámcoval ako hrozbu nebezpečných, takpovediac pandemických rozmerov.
Pokojná argumentácia expertky, ktorá prezentovala odborný interdisciplinárny pohľad tímu predkladateľov vyhlášky o právnej úprave transrodových osôb, bola vyvážená katastrofickými prognózami a vhodne zvolenými spoludiskutérmi.
Treba však povedať, že verejný ochranca ľudských práv z tohto dialógu vyšiel so cťou. Právne úpravy na medzinárodnej aj národnej úrovni podľa neho reflektujú a kopírujú úroveň vedeckého konsenzu na úrovni medicíny, psychológie a genetiky. Odborný konsenzus dnes hovorí, že vďaka lepšiemu poznaniu môžeme s čistým svedomím tejto novej menšine v našej spoločnosti pomáhať tak, že to v žiadnom prípade neohrozí väčšinu. Tak ako ju neohrozí ani existencia homosexuálnych párov a rodín. Vieme však, že ani v tomto bode poznania sme ešte na Slovensku úroveň vedeckého medzinárodného konsenzu nedosiahli nielen v parlamente, ale ani tam, kde by sme to mohli oprávnene očakávať.
Predsudky totiž zasahujú aj niektorých ľudí, od ktorých by sme očakávali skôr akademickú a odbornú erudíciu ako ideologicky či konfesionálne podfarbené postoje. Odtiaľ je už len krok k tomu, aby sa vo verejnosti aj z najvyšších poschodí verejného života konšpiračne šírili informácie, ktoré nemajú oporu v realite. Napríklad o tom, ako sa ľudia po tranzícii údajne často chcú podrobiť retranzícii.
No a ako sme videli v relácii „Do kríža“, tam názor odborníčky má rovnakú váhu ako názor moderátora konfesionálne zadefinovanej infotainmentovej relácie, ktorá programovo šíri v 21. storočí predsudky, ktoré slúžili na šírenie nenávisti v prvej polovici dvadsiateho storočia. A to všetko vo verejnoprávnej televízii. S právom dezinformovať skrývaným za slobodu prejavu. Toto je len pokus zaznamenať, čo sa u nás deje a prečo je potrebné to zmeniť. Ak vieme, čo chceme, a chceme, čo vieme, môže sa to podariť. Pravdu nemôžeme vyvažovať lžou. Názor odborníka nemôže ustúpiť dramaturgovi a moderátorovi relácie, ktorá sa opakovane snaží predstieraním plurality intoxikovať strachom jednoduchých ľudí.
Zákaz a marenie akademickej diskusie na tému transrodovosti a šírenie apologetických poloprávd a poplašných dezinformácií vo verejnoprávnej televízii je už niečo viac ako len názorový spor. Je to stret odbornej pravdy a konfesionálnej lži, medzi ktorými dialóg prebiehať nemôže.
Text bol pôvodne uverejnený v DenníkN