Istý čas ste trávili na materskej dovolenke. Nezvyklý, hoci sympatický úkaz.
V istej fáze prišla profesionálna výzva pre moju manželku, rozhodol som sa ju podporiť. Ak sa o potomka istý čas starala matka, nevidím dôvod, aby sa potom nemohol starať aj otec. Naučil som sa nové veci a považujem to za dar, keďže som s dcérou prežil množstvo úžasných chvíľ, o ktoré by som inak prišiel.
Prečo to nie je bežné?
Lebo žijeme v patriarchálnej spoločnosti.
Prispela k tomu cirkev?
Rímskokatolícka cirkev je patriarchálna, úlohu ženy – matky vníma inak ako rolu muža. Ak žena vykúka z kuchyne, znamená to, že má, obrazne povedané, príliš dlhú reťaz. Ja takú predstavu nezdieľam. Iná vec je, že otcom materskú neodporúčam, lebo je to naozaj náročné. (smiech) Kto ju ale skúsi, ocení to ako pekný bonus.
Pri druhom dieťati ste už na materskej neostali, nedávno ste sa stali šéfom Via Iuris. Prečo?
Tým, že sa vraciame na Slovensko, sme našli iný spôsob fungovania. Nastal postupný proces prepriahania zodpovednosti, na materskej teraz ostáva manželka.
Nemáme vily ani džípy
Čo konkrétne robí Via Iuris?
Je to odborná, teda nie aktivistická mimovládna organizácia, ktorá sa zaoberá právom vo verejnom záujme. Funguje 16 rokov. V jednotlivých prípadoch hľadá spoločné menovatele, a potom pre ne navrhuje systémové riešenia, ktoré sa dajú aplikovať v praxi, trebárs formou zmeny legislatívy. Venuje sa teda prípadom, ktoré systémovo nemôže riešiť žiadny advokát, lebo na to nemá kapacity.
O aké oblasti ide?
O samosprávy, súdy, etické princípy pri výkone verejnej moci. Sú to teda tri piliere – zodpovedný občan, sudca a verejný činiteľ. Je to užitočná a konkrétna práca. V praxi sme sa venovali napríklad problémom stavebných uzáver v obciach Slatinka a Ďubákovo, ale aj pezinskej skládke, kde verejná moc uprednostňovala pochybné zámery úzkych podnikateľských skupín pred občanmi. Podrobne sa venujeme asi 20 prípadom ročne, k tomu poskytneme možno 30 ďalších konzultácií. Ak starosta obce Ruská zneužíva právomoci ako v prípade Eriky Lakatošovej, ktorá za svoju statočnosť získala ocenenie Biela vrana, ak sa sudca postaví proti konkurznej mafii, je treba na to poukázať a hľadať spôsoby, ako zabrániť, aby na túto aroganciu nedoplácali aj ďalší.
Čiže boj s veternými mlynmi?
S tými bojujú skôr tí jednotlivci. Ak by sme ostali len pri nich, boli by sme na tom rovnako. Tým, že prípady spájame a cez spoločné znaky navrhujeme a presadzujeme systémové riešenia, veci sa menia. Je to síce beh na dlhú trať, ale s tým počítame. Nemôžeme napríklad ignorovať pezinskú skládku a mlčať, ak štátne orgány porušujú ľudské práva, ak sa tam v porovnaní so zvyškom Slovenska osemkrát zvýšil výskyt leukémie. Keď je treba, sme schopní to potiahnuť aj cez Súdny dvor Európskej únie. Moc musí vidieť, že si nemôže dovoliť všetko.
Aký máte rozpočet?
Neviem, či to môžem prezradiť. (smiech)
Bude to transparentné.
Minulý rok bol okolo 258-tisíc eur. Peniaze máme od súkromných donorov, z dvoch percent daní a z národných aj nadnárodných grantov.
Práve zaplesalo srdce konšpirátorov, Sorosa im už z hlavy nevyženiete. Na peniaze sa však pýtam preto, lebo mnohé mimovládky dokážu na réžiu spotrebovať väčšinu rozpočtu a nasadiť si také platy, že by sa nehanbili ani manažéri veľkých podnikov.
Viem, že existujú aj také deformácie, ale tie sú prítomné v každej oblasti. Ani jeden z našich ľudí nemá vilu, džíp, väčšina býva v prenajatých bytoch alebo spláca 30-ročné hypotéky. Vrátane mňa. Myslím si, že som oveľa bližšie k obyčajným ľuďom, než k tým, čo tvoria horných desaťtisíc. Chcem však, aby naši ľudia mali slušný život a neboli vystavení existenčným problémom. Inak nedokážu robiť rovnocenných partnerov v sporoch s tými, ktorí si môžu dovoliť naozaj drahých advokátov.
Prečítajte si celý rozhovor v denníku SME