Dokázať existenciu „homoloby“ je experimentálne nemožné. Existuju však indície, ktoré konanie ľudí, ktorí pod toto konšpiratívne označenie spadajú, potvrdzujú.
Viac ako indícia je osobná skúsenosť s ľuďmi, ktorí v záujme prekryť svoje „rezervy“ robia lojálnu nadprácu „inde“. V cirkevnom prostredí nejde o zápas za práva homosexuálov. Ak vo Vatikáne existuje „homoloby“, tak jej nejde o to, aby mohla konať otvorene. Ide jej o to, aby sa otvorená a poctivá diskusia nedotkla stereotypov cirkevnej teórie a praxe, ktoré predlžujú agóniu cirkevného systému. A pohodlného života dvojitých štandardov a dvojitej morálky jeho niektorých nositeľov. Navonok však bojujú proti všetkému, čo vzbudzuje čo i len náznak dialógu, ktorý by mohol vyústiť k neželaným zmenám.
Neviem, čo je „homoloby“. Často sa o nej rozpráva v súvislosti s odvolaním arcibiskupa Bezáka, píšu o nej komentátori, ktorí píšu o všetkom, a píšu o nej aj v súvislosti s pápežom Františkom. Vraj je Vatikán pod tlakom a mocným vplyvom „homoloby“.
Nuž, tak som sa rozhodol. Napriek tomu, že nemám úplné dáta ohľadom tejto témy. Ponúknem tu na zamyslenie zopár postrehov. Mojich. Vychádzajúcich z mojej intenzívnej skúsenosti s klerickým prostredím v Ríme, na Slovensku, Taliansku, Francúzsku, Nemecku či v USA.
Získať štatisticky relevantné dáta na tému vplyvu „homoloby“ a vôbec jej existencie a zmyslu je podľa mňa nemožné. Odvolávať sa na jej vplyv v štáte s rozlohou 0,41km2je preto ešte trúfalejšie. Akosi mi ostalo v mysli aj niekoľko pasáží z knihy rozhovorov Roberta Bezáka s Mariou Vrabcovou, kde sa emeritovaný arcibiskup snažil presvedčiť čitateľov, že on homosexuálom nie je a preto obvinenia zo slávnej zbierky 11 kádrovacích otázok nie sú odôvodnené. Neviem, čo mu poradiť. Podľa môjho názoru by to nikomu z jeho podporovateľov vôbec nevadilo, keby homosexuálom aj bol. Samotný fakt, sexuálnej orientácie, ak je človek zrelou bytosťou z neho nerobí ani lepšieho ani horšieho človeka. Oveľa dôležitejšie v prípade mladého emeritného trnavského arcibiskupa je, že podľa všetkého nikto nespochybňuje jeho celibátny spôsob života. Ako je to teda s tou homosexualitou, keď sa dokonca aj zrelý 52 ročný muž snaží dokázať, že homosexuálom nie je…?
Osobná skúsenosť
Počas svojich postgraduálnych štúdií v Ríme som sa z povahy veci dostal do domu, v ktorom boli ubytovaní samí muži. Tak to už býva. Ak je niekto klerikom, býva v dome s ostatnými klerikmi. Nebude bývať na dievčenskom internáte. Ale…
Má to jedno ale…. Keď časom zistíte, že na vás pri stole okolití muži požmurkávajú, prípadne robia slovné narážky, ktoré vás už v tridsiatke, kedy som aj ja už všeličomu rozumel, nenechajú na pochybách, že o čo ide, začnete sa cítiť nesvoj. Teda ja som sa ako heterosexuál cítil nesvoj. Keď dostanete niekoľko komplimentov ohľadom svojho zjavu, či zjavu zadnej časti tela v nových džínsoch pri chôdzi večerným Rímom, začnete pociťovať niečo zvláštne.
Nechcem sa nikoho dotknúť, ale napriek svojej otvorenosti a širokým horizontom som sa k návrhom a povzbudeniam k homosexuálnemu správaniu svojich bývalých kolegov postavil nekolegiálne. No a vtedy sa začali moje problémy. Vraj to treba skúsiť. V duchu klasika slovenskej poézie: Odpor treba prekonať, nesmieš sa ty od nás takto dištancovať… Ak vás homosexuál pozve na rande, je to prejav veľkej dôvery. Keď vám dá návrh na avantúru homosexuálny kňaz a vy ju odmietnete, je to konšpiračná slučka, z ktorej sa nedá vyvliecť. Zvlášť ak má dotyčný ako nádejná cirkevná kádrová rezerva študujúca pri múroch Vatikánu „našlápnuté“ na sľubnú kariéru nádejného cirkevného hodnostára. A tu sa rodí moja skúsenosť s „homoloby“.
Trochu teórie vonkoncom nie konšpiračnej
Rímskokatolícka cirkev si nedokáže s homosexualitou poradiť, lebo si nevie poradiť ani s heterosexualitou a so sexualitou ako súčasťou ľudského života ako takou. Celibát prežíva ako vývojový pokračovateľ okliešteného a teoreticky odôvodneného dualizmu platonistickej náuky o dobrej duši a zlom materiálnom tele. Tele zaťaženom aj sexualitou. Aj preto homosexuáli v cirkevnom klerickom prostredí musia svoju orientáciu tajiť. (Kvôli komplexnosti uvediem, že heterosexuálni jedinci žijú svoju cirkevnú epopeju sexuálnej morálky v duchu pro life a pro choice dualizmu…)
No z prirodzenosti „veci“ ju musia však aj zdieľať, zvlášť ak príroda nepustí a nebývate v dievčenskom internáte ale v dome, v ktorom býva niekoľko desiatok ďalších mladých mužov. V dome plnom príležitostí na interakciu. Zdieľanie vlastnej homosexuality sa nedeje len pri spoločnom stolovaní, modlitbách a len v psychologickej rovine. Každý coming out je sprevádzaný konšpiračnými stretnutiami a starostlivým vyhodnocovaním. Kto je náš? Kto by mohol byť náš? Ak coming out ostane nevypočutý a jednotlivec dostane košom – priamo alebo nepriamo – , začína fungovať homoloby. Odhalený a dekonšpirovaný jedinec sa musí preventívne brániť.
Miniepizóda
V jednej talianskej rodine počas obeda domáca pani, ktorá mala vo Vatikáne zamestnaných niekoľko známych a priateľov, s nadhľadom skonštatovala, že všetci predsa vieme, že Vatikán riadia dvaja milenci kardinálov. Konštatovanie pochádzajúce z roku 1999 bolo všeobecné a neadresné. Kolega, ktorý sedel so mnou pri stole a sám bol zamestnancom Vatikánu ju zahriakol. Vedel, že ja neviem. Bol som z tohto konštatovania zaskočený, ale bolo opäť veľmi všeobecné a neviem nikomu ponúknuť ani mená milencov, ani mená kardinálov. Môj kolega, vtedy dobrý kamarát a myslím si, že aj poctivý a statočný heterosexuál sa mi snažil potom vysvetliť, aby som to nebral príliš vážne, že ona to tak nemyslela. Spoločnosť sa však skôr pri jej vyjadrení zarazila ako pobavila. Nuž to bolo moje prvé nejasné nahliadnutie do fungovania „homoloby“. Dostanete sa do jej výsostných vôd a potom sa dejú veci. Idete hore, alebo dole. Ako naivný východoeurópan a dedič prenasledovanej cirkvi som bol šokovaný skazenosťou západu.
Trochu dekonšpiračnej analýzy
Čím sa vyznačovali členovia „homoloby“ v mojom okruhu bolo to, že počas dňa sa netajili svojimi ultrakonzervatívnymi teologickými názormi či tradičnými integralistickými názormi na cirkevné dianie. Ich superprogresívne vysporiadanie sa s vlastnou sexuálnou orientáciou muselo byť kompenzované konzervatívnym vystupovaním, sympatiami k latinskej tradičnej bohoslužbe, jednoznačným názorom na to, že ženy by v cirkvi mali mlčať, odmietaním teológie oslobodenia a všetkých progresívnych teologických prúdov, nekritickou chválou celibátu a vôbec veľmi lojálnymi gestami k oficiálnym cirkevným predstaviteľom.
Pri jednom z rozhovorov na tému škandálov zneužívania mladistvých kňazmi sa títo mladí muži počas obeda zhodli, že je jasné, že také veci sa dejú. Američania však spravili chybu, že ich nedostatočne utajili. To bolo v roku 2002, čo sa odvtedy stalo vieme. Aj autora tohto výroku, nemeckého tradicionalistického klerika, medzitým zomlel mlyn „glasnosti“, kedy sa jeho homosexuálne konanie dostalo proti jeho vôli na verejnosť a jeho cirkevnú kariéru nezachránil ani barokový ornát, ani čierna kňazská rovnošata s vysokým bielym golierikom pod krkom ani konzervatívne vystupovanie. Nikdy sa nenechávajte fotiť pri intímnych prejavoch s mladými mužmi, ak ste muž, kňaz a máte pred sebou sľubnú kariéru. Wolfganga pri tom odfotili a jeho kariéra sa tým zastavila. Ale ako ho poznám, je ctižiadostivý a nie je sám. Bol súčasťou „homoloby“. Niekde ho uplacírujú.
A oni o sebe vedia, oni sa podržia. Im to vyhovuje tak, ako to je. Nepotrebujú iných ľudí, aby im hovorili o tom, čo a ako treba zmeniť. Takto je to najlepšie. Nemajú radi chudobných, nemajú radi ženy, nemajú radi rodiny. Áno, niečo iné je oficiálna rétorika, to zvládajú tak, aby to dobre znelo a ničím na seba neupozornili. Avšak takto, a len takto ako to dnes vo Vatikáne je usporiadané im to vyhovuje. „Homoloby“ žije v dvojakej morálke. Vie, že pohodlie a bezpečie im zabezpečí len to, že budú tvrdiť to, čo tvrdia. Len ak budú na dôležitých miestach ľudia, ktorých majú pod kontrolou a úspešne sa im darí klamať, že život aký vedú je taký, aký sa navonok javí. Cez deň v čiernom konzervatívnom klerickom odeve, v noci v džínsoch a svetáckych maniéroch najextravagantnejšej homospoločnosti. Nie, nevadí mi, že sú homosexuáli. Vadí mi ich pokrytectvo a to, že ich dvojitý život a manipulácia, ktorým ho musia kryť, zaviedol rímskokatolícku cirkev do tej slepej uličky, z ktorej sa vracia tak ťažko.
Slovensko…
Je to aj na Slovensku tak? Myslím si, že na Slovensku sa manipulácia verejnosti a kléru realizuje zo strany biskupov iným spôsobom. Nie sú mi známe odchody kňazov z kňazskej služby kvôli homosexuálnym vzťahom. Nediskrétne sa mlčí o homosexualite v spoločnosti a veľmi diskrétne sa mlčí o homosexualite v radoch kléru. Ostanem v rovine profesionálnej diskrétnosti aj ja. Mne je bližší ten odborný názor, že sexuálnu orientáciu si nikto nevyberá a podľa mňa sa nedá ani liečiť. Faktom je, že s homosexualitou niekoľko ľudí v radoch kléru aj na Slovensku zápasí. Nie je mi známe, že by KBS disponovala podobnou štatistikou. Ak aj áno, verejnosti ju neponúkne, lebo vieme, že v duchu politiky KBS ľudia nemajú právo vedieť všetko.
Ostáva len dobromyseľná interpretácia osobnej skúsenosti. Asi tu je medzi klerikmi menej utajených praktizujúcich homosexuálov a je tu rozšírenejšia prax utajených vzťahov kňazov so ženami. Tí napriek tomu, že žijú v tomto tajnom vzťahu majú tiež strach o tom otvorene hovoriť, prípadne sa otvorene vyjadrovať na tému možnosti postaviť celibát na dobrovoľnú bázu. Pritiahli by na seba pozornosť a vzbudili by pochybnosti o miere lojality voči vrchnosti.
Ak sa z takýchto vzťahov narodia deti, je to ťažká situácia a jej riešenie nie je jednoduché. Zvlášť ak klerici chcú zároveň ostať vo verejnej kňazskej službe a chceli by sa starať aj o rodinu. Mať k tomuto uspokojivé dáta je rovnako ťažké, ako mať uspokojivé dáta k existencii „homoloby“. Nebudete mať svedkov ani uspokojivé odpovede od tých, ktorí niečo podobné zažili. Zvlášť ak je v hre úprimná viera a dobromyseľnosť toľkých ľudí, ktorí už stratili všetky ilúzie o živote a svete. To posledné čo im ostalo je viera v Boha. Viera v cirkevné vedenie a posvätný úrad kňazov, biskupov a pápeža je jej súčasťou. Preto ani najvnímavejší katolíci nevedia ako to povedať… ako kritizovať do očí bijúce neporiadky a pri tom neskompromitovať vieru, cirkev.
Ako nestratiť vieru a nádej v lepšiu budúcnosť v tomto zmätku a cirkevnom babylone. Odpoveď je jednoduchá: osobná viera, skúsenosť a osobná integrita nás vedie v pravde a láske k Bohu. Vtedy pochopíme, že kritika skazenosti, dekadencie a zneužívania moci je prejavom lásky a nie prejavom pýchy. Vtedy je s nami to a ten, ktorý vyviedol Izrael z egyptského otroctva, ten, kto previedol zotročený národ cez Červené more kompromisov, pretvárky a úskokov moci. To platilo v čase Exodu, to platí aj dnes pri zápase so spupnosťou moci, ktorá odmieta slúžiť. Aj tej cirkevnej aj svetskej. Áno je to náročné. No inak to nejde. Osobná viera sa rodí na hranici medzi ochotou uveriť Bohu. A osobnom rozhodnutí: WALK THE TALK. Vtedy sa rodia jeho noví poslovia aj z povestných kameňov aj napriek moci a vplyvu homoloby. Toto je samozrejme len môj osobný názor vychádzajúci z mojej skúsenosti s cirkvou, ktorú vraj ovláda homoloby, ktorú som ja zažil takto…
Namiesto epilógu
Samozrejme to neznamená, že dobromyseľnosť a nezištnosť by sa úplne z cirkevného prostredia stratili. Sú aj pozitívne príklady ako MatkaTereza či Abbé Pierre a iné nádejné príklady. Mocenské ambície jej nositeľov sú však minimálne a v duchu zbožnej dôvery a poslušnosti si stále myslia, že tí hore to s tými dole myslia dobre. Nie každý má schopnosti, čas a energiu na mocenské hry. Príklady svätcov a obetavých kresťanov sú tak pre mocných cirkevných úradníkov pohodlným PR materiálom skvele slúžiacom ich ideológii. Buďte ako sv. František a nie ako Martin Luther…Ak však niekto okrem toho nastaví kritické zrkadlo aj nositeľom úradov a úradnej cirkvi ako to spravila
napríklad v snahe o zlepšenie cirkevného systému vykonávania moci teológia oslobodenia alebo niektorí teológovia, tak sa do tejto šablóny nehodí. A tak zaúraduje cirkevná loby, ktorá nechce aby sa niečo menilo, riešilo alebo dokonca vyriešilo.
Takáto loby je napríklad za odvolaním arcibiskupa Bezáka. Je to stále zrejmejšie. To, či a do akej miery je súčasťou tejto loby aj „homoloby“ je ťažké povedať. Aj keby ľudia stojaci za 11 otázkami a ďalšími konšpiráciami proti nemu členmi „homoloby“ neboli, určite by ako jej protagonisti nekonali inak. Faktom je, že maslo na hlave je najspoľahlivejšou motiváciou každého z jeho nositeľov nedostať sa na slnečné svetlo. A dvojaká morálka je najspoľahlivejším tmelom spojenectiev technológov moci. Je to koniec koncov pozorovanie, ktoré dostal do dejín myslenia v písanej podobe už Niccolò Machiavelli. V duchu machiavelizmu skvele aplikovanému aj na Slovensku, nie je dôležité byť morálnym človekom. V pozícii vladára je však veľmi potrebné tento dojem vedieť účinne vo verejnosti vzbudiť. Tak to môže byť aj s „homoloby“. Ak nejaká existuje, však áno?
Funguje však nie v prospech progresívnej zmeny či dokonca liberalizmu či modernizmu v spravovaní cirkvi, ale v prospech zachovania konzervatívnych pomerov, ktoré je zakryté tradičnou sutanou. Zbožné floskule ponúkajú pohodlné prežitie. Je tomu tak v Ríme, Kolíne nad Rýnom, v New Yorku, Paríži. Prečo nie v Bratislave či Trnave. Preto držím pápežovi Františkovi palce. Komplikované však?
Mimochodom, viete že dúha je biblickým symbolom (kniha Genezis, deviata kapitola, verš 13)? Pôvodne bola znamením zmierenia medzi ľudstvom a Bohom po potope sveta. O tom je aj tá maľba Marca Chagala ilustrujúca text tohto blogu.
Pôvodne uverejnené na mojom blogu v denníku SME